Only one signature... 1

Meyerová🥳

JASMINE'S POV

Chápete to? Tá krava má vybila! Ako nie žeby som sa sťažovala, to nie. Ale kámo, fakt si to mohla odpustiť keď sme sa rozprávali s Ninou o jej priateľovi. Vraj má pocit, že ju asi podvádza. No viac mi nepovedala, keďže ma tá egoistická štetka vybila. Ale aspoň som sa mohla na to všetko vysrať...

„Dobre znova sa postavte a rozdelím vás do nových tímov." zapískal učiteľ a všetci sme sa pobrali do kruhu.

Hlavne aby som nebola v tíme s debilmi. A moje želanie sa logicky nenaplnilo Nina, Lukáš aj Make skončili v jednom tíme, a ja? S Nikolou, Alexom, Kailom, a ešte pár z našej triedy. Takže úplne na hovno.

Nechala som sa okamžite vybiť. A keď som mala vybíjať z kraja, išla dole Nina. Dali sme si päsťou keďže sme sa tak dohodli. Ani jedna z nás nemá nervy ostať tam, a hrať...

Je 10:40 a ja som sa práve doprezliekala.

„Tak Jasmína, teraz sa predveď so svojou kondičkou." povedala som si sama pre seba, a šprintovala k skrínke. Ledva som tam hodila vrecúško a už šprintovala pred školu. Hlavne aby ma nezabil. Len tak tak som k nemu pribehla a hneď sa začala ospravedlňovať...

„Prepáč, prepáč, prepáč! Ja viem, že meškám! Len ma nezabíjaj, prosím!" hneď som sa obraňovala ako som mohla.

„To je vpohode. Čas som ti povedal o 5 minút skôr, lebo viem, že by si meškala." vpohode povedal, akoby sa nič nedialo.

„Ty jeden, malý, odporný, hnusný, špinavý, bodliak!" každé jedno slovo som zdôraznila. Mám chuť ho zabiť.

„To až tak smrdím?" spýtal sa s obavou.

„Môžeš mi pripomenúť, prečo sa my dvaja, vôbec kamarátime?!" spýtala som sa ho. Ale on namiesto odpovede čumel do blba.

„Lukáš!" skríkla som po ňom. On sa v sekunde na mňa otočil a nechápavo na mňa hľadel.

„Vole! Môžeš prestať myslieť na tú chuderu Andreu! Chudák ona, na praxi po nej vždy slintáš, až mi je z toho zle." prekrútila som očami a stiahla som ho k učiteľovi na druhej strane.

Tak sme teda šli na skúšky, ktoré netrvali ani 15 minút, a potom už len hodinová prax...

„Tak, a teraz už len na matiku a domov." povzdychla som si pri Lukášovi keď sme už šli k škole z praxe.

„Hej no. Ale jak to prežijeme mi alebo Meyerová, to už je veľká otázka." usmial sa na mňa. Vedela som kam tým miery.

„Veď čo?! Vy sa učte a ja si budem kresliť." povedala som a otvorila mu dvere od budovy školy.

„Stavím sa, že aj to ti zatrhne." zasmial sa.

„Ona? Mi nezatrhne nič! Lebo ja rozhodujem o tom čo budem robiť a čo nie. A to platí pre všetkých!" dvihla som naňho výstražný prst.

„Dobre. Len či aj na ňu." povedal a odložil si veci do skrínky.

„Tak tým si buď istý. Ona mi neurobí nič. Prinajhoršom, pôjdem na koberček. No bóže, snáď sa tu nezbláznime." máchala som rukami dookola.

„Dobre, poď blázon. Aby sme nemeškali. Lebo pôjdeme na koberček obaja." pritiahol si ma za rameno do objatia. A v tejto pozícii sme sa presunuli až do triedy.

Sadli sme si na naše miesta. Ja v zadu pri Nine. A chalani pred nami. Keď si konečne učiteľka zmyslela, že príde do triedy, všetci sme sa postavili ako na povel. Robíme to len pri tejto učiteľke. Pretože ona posiela do riaditelne... chcela som povedať každého, ale nie! Ona posiela vždy len mňa. Proste ja som tá vyvolená...