Našťastie

Prológ

Bol to už nejaký čas, odkedy videl po zobudení niečo iné než šero. Jeho uši si už dávno odvykli od zvukov iných než bol jeho vlastný hlas a jeho telo by teplo slnečných lúčov ani nespoznalo. Napriek tomu veľmi chcel. Chcel vidieť niečo iné než obrysy mreží v tme, ktorá ho doháňala do šialenstva, chcel počuť niečo iné než svoj vlastný dych v hrobovom tichu, akoby nik okrem neho ani nebol, akoby ho nik nevnímal, akoby neexistoval, akoby bol už mŕtvy.

A možnože aj bol. Nevedel, koľko desaťročí ubehlo, nevedel, či je vôbec všetko naokolo reálne. Na jeho krik nikdy nik neodpovedal, na jeho plač nikdy nik nereagoval a jeho tichom sa nič nemenilo.

Chcel aby to skončilo. Jedno, či smrťou alebo prepustením, iba chcel, aby to skončilo...no vedel, že sa tak nestane. Nikdy.

Preto keď mal raz za čas krajší sen, v ktorom výnimočne nemal nočné mory, nehovoril so šťastím alebo nesedel v cele ako za bdenia, snažil sa v ňom udržať čo najdlhšie. Niekedy sa stalo, že sa vrátil do doby, kedy chodil von, kedy kráčal po tráve, smial sa so svojim ochrancom a prijímal úctivé gestá od všetkým naokolo. Boli to krásne chvíle a jemu sa naspäť do reality nechcelo.

Preto keď pod sebou cítil namiesto kamennej dlážky mäkký dotyk trávy, vedel, že znovu sníva. A nemal v pláne sa tak skoro zobudiť. Pomaly otvoril oči, ktoré mu namiesto zvyčajnej tmy zaslepili žiarivé lúče. Prekvapene viečka prižmúril a rukou si prekryl tvár. Hoci mával sny z vonkajšieho sveta, nikdy v nich nezažil tak reálny dotyk slnka ako teraz.

Zmätene sa posadil a porozhliadol sa po okolí. Na nič špeciálne však neprišiel. Scenéria pred ním mu nebola známa a on netušil, z akej časti života tento sen je. Prezeral si množstvo stromov naokolo, snažil sa nájsť nejakú nápoveď, ako dlho asi bude pekný sen trvať, no nič nenašiel.

Pomaly sa postavil na nohy a pokúsil sa spraviť krok vpred, keď v tom mu z lýtka vystrelila prudká bolesť. Ostrá vetva z blízkeho kríku mu prebodla vrchnú vrstvu kože a on na ňu zostal chvíľu neveriacky hľadieť.

Bolo to už dlho, čo ho niečo fyzicky bolelo, a hoci by to nikomu radosť neprinieslo, on na tom bol inak. Bolesť ho donútila k zamysleniu, donútila ho porozmýšľať nad tým, kde je a prečo bolesť cíti, ak toho v snoch nie je schopný. Prečo je všetko naokolo tak jasné, hoci sa jeho sny držia vždy v šere.

Nechcel tomu veriť, nechcel si dávať zbytočnú nádej, no jeho schopnosť zostať negatívny nebola natoľko silná, aby váhal dlho.

,,Som vonku?" spýtal sa sám seba otvorene a váhavo sa sklonil k zemi.

Prstami prešiel po tráve a zľahka sa usmial. Kľakol si a neveriacky si ľahol naspäť na zem. Rukami znovu pohladil vlhkú trávu, ktorá ho šteklila na pokožke a po chvíľke vstrebávania sa v návale radosti hlasno zasmial:

,,Povedz, som vonku? Som vonku?" prihovoril sa šťastiu, hoci mu zvyčajne neodpovedalo, ,,Dostalo si ma von?" zavrel prudko oči a zovrel trávu v prstoch pevnejšie, akoby chcel zem objať, ,,Ako? Bolo si to ty?" nevedel, ako sa sem dostal, nevedel, čím si to zaslúžil, no predstava, že na neho šťastie napokon predsa len nezabudlo, ho donútila k radostnému prevaleniu na chrbát.

,,Ďakujem," zasmial sa, ,,ďakujem ti...ďakujem, ďakujem." smial sa v návale energie, ktorú už nespočet desaťročí necítil.

Jeho dlhé tmavé vlasy s oranžovými pramienkami sa rozprestierali v jasnej zelenej tráve. Mladík sa iba spokojne váľal po zemi, smial sa a ignoroval, ako sa jeho zlato-čierna róba špiní hlinou. Jemu na tom však nezáležalo. Nezaujímal sa, prečo je v krásnom oblečení, keď bol celý ten čas v cele, nezaujímal sa, prečo je vonku, keď si žiadny útek ani presun nepamätal. Vôbec o nič sa nezaujímal.