Našťastie

Šťastie v nenávisti 2

Nielle nikdy nebol schopný tváriť sa, že niečo z vecí, ktoré sa s nim diali, chce. Hoci sa niektorí Lacrisanskí šľachtici snažili byť na pohľad priateľskí, hoci sa snažili, aby s nimi spolupracoval, Nielle sa na nič také znížiť nedokázal. Keď ešte nevedel, o čo ide, bol vydesený, kričal, bránil sa a snažil sa s nimi dohodnúť. Avšak nič také nebolo možné.

Nech dal akúkoľvek dohodu, nech sľúbil čokoľvek, nech oni sľúbili čokoľvek, s Lacrisanmi sa dohodnúť nedalo. Nikdy svoje sľuby nedodržali a tí, čo ich nasľubovali, sa zvyčajne správali ešte hnusnejšie ako tí, čo sa chovali ako svine hneď bez kecov.

Nielle ich neznášal všetkých do jedného, každý deň viac.

A tak v určitej chvíli komunikovať prestal. Nezáležalo, čo sa dialo, nezáležalo, čo s ním spravili, s žiadnym z nich nehovoril, žiadnemu z nich neodpovedal. Strach neustúpil, no minimálne pôžitok z jeho prosieb a paniky im vziať vedel. A to bolo to jediné, čo vlastne dokázal.

Trvalo to dlho. Neznesiteľne dlho. Za prvý pol rok zažil veci, ktoré ani nevedel, že svet ponúka, ktoré ani nevedel, že ľudia dokážu iným spraviť. Avšak za ten druhý ho viac neprekvapilo nič. Tichá nenávisť sa stupňovala každým dňom, každým chlapom, ktorý si ho k sebe zavolal, každou ranou, ktorú mu dopriali, každou nocou v ich posteli, v mučiarni, na záhrade v daždi, v obklopení psov alebo len v chladnej cele. Bola každým dňom silnejšie a predsa bola tým jediným, čo ho držalo nažive.

Predstava, že sa z toho raz dostane, predstava, že ich všetkých zničí. Nevedel kedy, ale veril, že sa tak stane. Bolo to lepšie ako veriť v opak, preto veril.

Nebolo zriedkavé, žeby bol niekoľko dní v horúčkach a dostával dojem, že to tento krát nevyleží, nebolo zriedkavé, žeby ho nedostatok šťastia mučil natoľko, žeby spravil čokoľvek len za kvapku Lacrisanskej krvi, žeby spravil čokoľvek, aby s tým prestali. Avšak ani raz nechcel, aby to neprežil, ani raz nechcel, aby ho tí hajzli zabiť dokázali. Lebo ak by tak spravili, pomstiť by sa mi nedokázal.

Niekedy premýšľal, či niekto vie, že zmizol alebo či to ututlali ako niečo zbytočné. Nielle si nebol dlho istý. V skutočnosti sa bál, čo by zistil, ak by nad tým premýšľal dlhšie. Niekde vnútri totiž vedel, že ak by ho otec nájsť chcel, dávno by tu nebol. Až raz, keď s ním Laurence znova trávil večer, keď sa k nemu v posteli lačne túlil vnorený nosom v jeho vlasoch, Lacrisan hlesol.

,,Ak budeš dnes dobrý, Nielle, poviem ti, kto z kráľovskej rodiny si tvoj únos objednal," hlesol v záplave slasti, ktorú v ňom Niellove vlasy vyvolávali, ,,ach, milujem ako voniaš." drsne ho kusol do ucha.

,,Ághn!" zakvílil Nielle citlivo, ako nedokázal bolesť nikdy zniesť. Avšak neodpovedal, vedel, že je to len falošná snaha dohodnúť sa, aby dal Laurencovi to, čo chce. Nedal najavo, ako ho jeho slová zasiahli, nedal najavo, že na ne odpoveď chce a snažil sa im plne neveriť. Avšak nedalo sa.

,,Na začiatku si bol zábavnejší," hlesol Lacrisan, ,,nevinné šteňa, skús sa tak správať znova," zapriadol Laurence, ,,povedz, že sa bojíš, Nielle." kusol ho znova.

Nielle sa zľahka chvel, ctil, ako z miesta, do ktorého ho kusol, stekajú prúžky jeho krvi, cítil Laurencove lačné dotyk a predovšetkým sa naozaj bál. Avšak to priznať znova nemienil. Jeho situáciu to nikdy nezlepšilo. Práveže uskutočnil objav, a to, že čím menej sa ozýva, čím menej dáva svoje pocity najavo, tým menej tých hajzlov baví.

A to bol aj Laurencov prípad. Bol to dlhý čas, čo k nemu Nielle vôbec prehodil slovo a okrem hlasných zvukov z neho Laurence nedosal žiadne slová. S čím bol skutočne nespokojný.