Našťastie

Šťastie v hostinci

Keď sa vrátil k hostincu, v ktorom dočasne býval, Rue postával pred vchodom a spokojne čakal. Ylre sa zľahka pousmial a dobehol ho: ,,Som tu, ideme dnu?"

,,Spravil si, čo si potreboval?" zaujímal sa Rue.

Ylre podvihol kútiky: ,,Áno, všetko vybavené." prikývol a otvoril Ruemu dvere, čím dovolil mladíkovi vojsť.

Pomaly nakráčali do hostinca, kde to napriek večernej hodine žilo. Naproti vchodu bola dlhá recepcia, za ktorou stál postarší majiteľ podniku. Zvyšok priestoru bol vyplnený stolmi s ľuďmi, čo dodávalo skôr dojem krčmy.

Ylre našiel jeden z útulnejších stoloch pri schodoch smerujúcich nahor k izbám a usadil sa. Rue ho nasledoval a spokojne sa porozhliadol: ,,Bývaš tu?" zaujímal sa.

,,Dočasne," prikývol Ylre a podal Ruemu lístok s ponukou, ,,cestujem, iba som sa tu zastavil." vyjasnil.

,,Aj ja," pousmial sa Rue spokojne a pozrel na množstvo neznámych jedál, ,,čo si mám dať?" zaujímal sa.

,,Keďže som ti vypil medovinu, kúpim ti novú...a čo sa týka jedla...odporúčam niečo ľahké, keďže je večer...možno sladké." presunul ruku nadol k dezertom, kde mu prst zastavil na jablkovom koláči.

,,Koláč," spomenul si Rue, ,,zabudol som si ho vziať." pozrel k východu.

,,Kúpim ti nový." vyjasnil Ylre.

,,Nemusíš platiť, mám peniaze." namietal.

,,Dnes je to na mňa...nabudúce ma môžeš niekam pozvať ty." pousmial sa, hoci to navrhol už v herni.

Chvíľu premýšľal nad návrhom, akoby na neho zabudol, než prikývol: ,,Dobre."

Sotva si vybral, jedna z čašníčok zastavila pri ich stole venovala im jemný úsmev, akoby jej bola práca najmilšia: ,,Dobrý večer, máte vybraté?" spýtala sa.

,,Dva jablkové koláče a dve medoviny." povedal Ylre, načo si čašníčka zapísala objednávku a znovu zmizla.

,,Tiež máš rád jablkový koláč?" spýtal Rue nadšene.

,,Samozrejme," pousmial sa Ylre a jemne si podoprel bradu rukou, než sa na Rueho potešene zadíval, ,,ale nejedol som ho už veľmi dlho, som rád, že si mi dal príležitosť." dodal.

,,Ja?" zažmurkal.

,,Sám by som na večeru nešiel." pousmial sa Ylre.

,,Aha," pochopil Rue a prešiel k téme, ktorá ho zaujímala, ,,chcel som sa niečo spýtať. Keď cestuješ, kam máš vlastne namierené?."

Ylre pokýval plecami: ,,Neviem...chcem iba vidieť nové miesta. Myslím, že najkrajšie na cestovaní je, keď nemáš cieľ...zastavíš, kde chceš, robíš si čo chceš, zdržíš sa koľko chceš a ideš ďalej, kým nenarazíš na ďalšie miesto, ktoré v tebe vyvolá záujem."

,,Všakže?" zažiarili Ruemu nadšením oči, načo sa jemne po stole k Ylremu priblížil, ,,Bol si na veľa miestach?" zaujímal sa.

Ylre sa jemne pousmial: ,,Bol."

,,Kde napríklad?" zaujímal sa.

,,Povedal by som, že všade...ale človek stále nachádza nové miesta," zasmial sa, ,,ale bol som v každej z krajín. Najviac času som však strávil v Equil, v dedine menom Mellia."

,,Mellia?" zažmurkal Rue, aký mu bol názov povedomý, ,,V Equil."

Ylre na neho chvíľu hľadel, než sa jemne pousmial a pokračoval: ,,Je to pekná dedina, jedna z mála, ktorá si ponecháva a váži svoju históriu a uctieva svojich predkov vyše tristo rokov...je to tam krásne a ľudia sa správajú najpriateľskejšie k cudzincom." vyjasnil.