Našťastie

Šťastie v opáloch

Nebolo nič ľahšie ako donútiť ľudí k poslušnosti, predovšetkým, ak sa jednalo o zločincov. Infeyovia nesmeli ľuďom nijako ublížiť, no Arlys a Crey boli práve jedni z tých, ktorým nerobilo problém toto pravidlo pozmeniť, ak sa im to hodilo.

Crey bol výbušnejší ako bežní Infeyovia a skôr sa naučil riešiť následky svojho správanie než sa krotiť. Za to Arlys, ktorý Creya veľmi dobre poznal, ho na krotenie ľudí efektívne využíval bez toho, aby sa sám musel zapojiť a teda sa do problémov nedostával.

Preto aj teraz len spokojne sedel na kraji lode a sledoval, ako Crey dáva pirátom príkazy. Chlapom sa ich správanie veľmi nepáčilo, no stačil jeden Creyov nasratý pohľad a každý z nich splnil, čo sa od nich chcelo.

Arlys ich chvíľu nezaujato pozoroval, kým vytiahol vrecko cukríkov, ktoré našiel v zadnej časti lode a jeden ochutnal. Chvíľu cmúľal zvláštnu chuť, kým sa zľahka usmial a zamával na Creya.

,,Ide ti to skvele, Crey," podotkol, ,,poď si po odmenu." kývol k sebe.

Crey k nemu nechápavo došiel: ,,Čo keby si sa zapojil tiež, Arlys," zazrel na neho.

Arlys si nenútene sedel na kraji lode, akoby sa ho nič netýkalo. Len si zľahla prešiel cez svoje dlhé blonďavé vlasy a ľahostajne dodal.

,,Načo, ak ti to ide tak skvele?" spýtal sa, ,,Pozri už si ani nedovolia na teba pozrieť. Presne ako doma."

,,Hlavne, že ty si dovolíš, Arlys." oprel sa Crey o kraj lode vedľa neho.

,,Ale samozrejme, sledovať ťa je jedna z mála zábavných vecí v Infey," pousmial sa a skôr ako stihol Crey niečo povedať, vytiahol z vrecúška cukrík.

Crey na neho nechápavo pozrel a spýtal sa: ,,Čo to je?"

,,Cukríky, našiel som ich vzadu," dodal Arlys, ,,daj si, ako odmenu za dirigovanie ľudí."

Crey na neho chvíľu hľadel, no cukrík si vzal. Chvíľu ho skúmal, kým ho rozbalil a vložil si ho do úst, keďže tieto ľudské veci obľuboval. V Infey sladké veci neboli veľmi populárne, a hoci Crey ľudí nemal v láske niektoré ich vynálezy sa mu pozdávali. Ako sladkosti.

Vo chvíli, ako však zacítil chuť cukríka, prudko sa otočil k vode a znechutene ho vypľul. Naštvane zazrel na Arlysa, ktorý sa tváril, akoby nič nespravil.

Crey sa nasrato spýtal: ,,Čo to je za nechutnosť?"

,,Štipľavé cukríky. Čo za zaujímavosti ľudia nevymyslia, všakže?" skonštatoval Arlys a hodil ich Creyovi, ,,Kľudne ich zjedz všetky." Pousmial sa.

Crey cukríky chytil: ,,Zabudol si, že neznášam štipľavé veci? Posledných pár storočí," vyhodil vrecúško z lode.

,,Nezabudol," priznal Arlys.

Crey sa zamračil, spravil k nemu krok a drsne udrel do krajov lode vedľa Arlysa, čím ho skoro zhodil: ,,Cielene ma vytáčaš, Arlys? Chceš si skúsiť korigovať všetkých tých idiotov sám?" naklonil sa k nemu a prepálil ho svojimi zlatými očami.

Arlys však len zľahka natiahol dlaň k dlhým blonďavým pramienkom, ktoré Crey nosieval v cope. Niekoľko z nich mu v predklone padalo cez ramená a Arlys si ich len spokojne omotal okolo prsta: ,,Ale kdeže, Crey, ide ti to skvele," dodal a zľahka kývol k ľuďom, ktorí ich prepaľovali popri práci pohľadom, ,,byť tebou sa však vrátim, inak nás zhodia z lode." Podpichol ho a vlasy mu pustil.

,,Len aby som ťa ja nezhodil z lode." Zahundral Crey a išiel skontrolovať, či ľudia nerobia sprostosti.

Arlys za ním chvíľu hľadel, kým sa otočil tvárou k moru a prehodil nohy cez loď na druhú stranu. Bol to celkom pekný pohľad oproti tomu v jeho kancelárii v Infey, kde trávil najviac času.