Našťastie

Šťastie v úteku

Celú noc kráčal. Nevedel, kedy sa Rue preberie a keďže cestou nenašiel nič, čo by vyzeralo ako vhodné miesto na prespatie, nezastavil. Niesol mladík na svojom chrbte a premýšľal, ako sa dostanú do Dycae, keď pravdepodobne odbočili z cesty. Ylre poznal polohy miest celkom dobre, no naozaj netušil, kde sa kaplnka, do ktorej ich dedinčania zatiahli nachádzala. Preto iba hádal, ktorým smerom by mali ísť.

Mienil sa spýtať, keď niekoho v lese stretnú, prípadne použiť svoj kompas, no ani jedno napokon nevyšlo. V noci samozrejme nikoho nestretol a jeho kompas ukazoval ako vždy Rueho smerom. Strelka znázorňujúca smolu išla automaticky od neho, čo bolo zhodou okolnosti priamo vpred. Ylre si s povzdychom uvedomil, že potrebuje kúpiť kompas Ruemu, aby vôbec vedeli, kade ísť.

Chrbát ho celkom bolel, keďže sa jeho zranenia po niekdajšom bičovaní v Infey nestihli zhojiť, no spokojnosť predsa len prevyšovala. Rue na jeho chrbte potichu odfukoval, niekedy niečo šepol a Ylreho jeho blízkosť napĺňala príjemným kľudom.

,,Qie..." šepol Rue spokojne a jemne sa k Ylremu pritlačil.

Ylre na neho jemne pozrel a zľahka sa pousmial.

Kráčal niekoľko hodín. Neponáhľal sa. Sledoval okolie pre prípad, žeby si na nich chcelo pochutnať nejaké divoké zviera a premýšľal, ako sa najlepšie dostať k toku niektorej rieky. Popri tom čakal, kedy vyjde slnko a Rue sa zobudí. Nakoniec však spal dlhšie než predpokladal. Keď sa mladík konečne prebral, slnko už bolo na oblohe dobrú hodinu a Ylre začínal premýšľať, či s ním niečo nie je.

Najvyšší Infeyova, hoci boli veľmi odolní voči množstvu vecí, jedy neboli ich silné stránky. Ich ochrancovia na tom boli oveľa lepšie. Najvyšší Infeyovia boli celkovo krehkejší než ich strážcovia. Hoci boli fyzicky silnejší, hoci mali viac šťastia, boli váženejší a Šťastie samotné ich chránilo, bez svojich strážcov nebolo zložité ich oklamať alebo omráčiť. Preto svojich strážcov potrebovali. Navyše nikto z najvyšších nemienil svoje prvotriedne bojové schopnosti využívať, keď k tomu mohol použiť niekoho zo strednej vrstvy. Ylre s tým bol však v poriadku..podobne ako všetci.

Na svojom chrbte zaznamenal pohyb a zarovno s tým začul zmätené Rueho slová: ,,Čo sa...deje?"

,,Dobré ráno." poprial Ylre a kráčal pomaly ďalej.

,,Ylre..." spamätal sa jemne Rue, ktorý si chvíľu vôbec nespomínal, čo sa pred jeho zaspatím stalo. Chvíľku zabralo, než mu do mysle vstúpili spomienky na ležanie pri rieke a zmätene zažmurkal: ,,Je ráno? Kedy vyšlo slnko? Spal som tak dlho?" nechápal.

,,Nechcel som ťa budiť." povedal Ylre.

Ešte chvíľu bol celkom v pomykove, než si uvedomil zásadnú vec a povedal: ,,Zastav."

Ylre zastavil a na Rueho na chrbte pozrel: ,,Čo sa deje?"

,,Pusti ma." povedal kľudne, no predsa to vyznelo stroho, akoby mu chcel vynadať...čo možno chcel.

Ylre sa pomaly zohol a položil Rueho na zem, jemne sa na neho otočil a spýtal sa: ,,Ako sa cítiš?"

,,Som v poriadku," povedal Rue a jemne sa oprášil, ako mal dojem, že je špinavý...akoby ležal na zemi, ,,nemusel si ma niesť...mohol si ma zobudiť, ak si chcel vyraziť ďalej."

,,Nabudúce ťa zobudím." sľúbil Ylre, ktorý mal dojem, akoby sa na neho Rue hneval.

,,Budem rád," jemne sa pousmial, ,,kedy sme vyrazili?" nevedel.

,,Neviem čas, ale dostali sme sa na inú cestu....čiže neviem, kedy presne dorazíme." povedal.

,,Nevadí...na dlhšej ceste nezáleží...navyše pekná cesta je rovnako dôležitá ako cieľ." podotkol.