Našťastie

Šťastie v daroch

Alycante bolo mesto, v ktorom šťastie rozhodovalo o všetkom. Nezáležalo, koľko peňazí človek mal, nezáležalo, aký vážený bol. Ak nemal dostatok priazne šťastia, nedostal v Alycante lepšie zaobchádzanie ako ten, kto ju skutočne mal. Ako mesto nepatriace k vláde, sa absolútne nestaralo o zvyky šľachty. Keďže Alycante riadila cirkev Šťastia, čiže samotná Infey, ktorej o peniaze nešlo, všetko, čo sa v meste dialo, bolo kontrolovane čisto šťastím návštevníkov a ani kráľ nedokázal spraviť so systémom nič. Nie žeby chcel.

Pre bežných ľudí však Alycante predstavovalo miesto, v ktorom dokázali byť aspoň chvíľu na rovnakej úrovní ako ich šľachtici, ako ich páni...aspoň tí, ktorým šťastie prialo.

A hoci boli v Alycante Lacrisania vo výhode, Ylre vedel, že voči nemu nie je z prítomných ľudí vo výhode nikto. Prvá vec, ktorú ešte pred vstupom do mesta spravil, bola kúpa širokých slamených klobúkov. Keďže vonku panovalo teplo a aspoň čiastočne tak dokázali skryť svoju totožnosť, predstavovali ako praktickú tak aj potešujúcu pomôcku. Minimálne pre Rueho potešujúcu, keďže sa začal s klobúkom hneď zabávať, akoby nikdy žiadny nevidel.

A tak išli spokojnejšie k mestu pred nimi.

Vchod do Alycante nebol kontrolovaný. Celé mesto bolo voľné prístupné, kľudné a za celé storočia v ňom nikto nevyvolal problémy. Ak by však k nejakým došlo, nenápadných hliadok v samotnom meste bolo dostatok.

Hneď ako prešli bránou, každý z nich sa zameral na niečo iné. Ylre plánoval, kam sa bude najlepšie v noci skryť, kým Rue sa nekontrolovateľne rozbehol po blízkych stánkoch. Ylre s ním sotva držal krok, aký nadšený znova bol a nebyť toho, že ich zastavil jeden z obchodníkov, bol by behal stále.

Ylre sa však jeho správaniu nečudoval. Alycante znazorňovalo skutočne žiarivé mesto. Nielen že bolo až nezvyčajne čisté, plné hudby, farieb a voľnej atmosféry, ale jej ulice, domy a všetko, kam oko dohliadlo, bolo zdobené zlatom. Nepoškvrnené kvalitné zlato, ktoré v Infey nepredstavovalo žiadnu vzácnosť, bolo cieľom závisti nespočtu klasických miest, ktoré vláda sotva držala po kope, nie to ešte zdobila ulice cenným kovom. Cirkev Šťastia bola však mocná a aj vďaka jej bohatstvu sa k nej ľudia hlásili.

"Ak Šťastie dá, dokážete všetko...ak v Šťastie veríte, šťastie získate...šťastie je cesta k šťastiu..." tak zneli hlavné cirkevné slová, ktoré vypĺňali atmosféru Alycante celodenne.

Avšak nie všetky zvyky v Alycante boli neškodné. Niektoré boli vyslovene otravné a nebezpečné a Ylre dostával dojem, že ak ho osloví ešte jeden človek s tým, či si s ním nechce zrovnať šťastie, niekoho zabije.

Každý v Alycante mal totiž nutkanie zrovnávať si s inými šťastie. Akonáhle k tomu totiž človek v tomto meste kývol, musel výhercovi splniť nejaké želanie. Nie žeby doslova musel, ale keďže bolo celé mesto viazané zákonmi cirkvi a celá cirkev sa riadila tým, že človek s vyšším šťastím môže ovládať ľudí s menším, zvyčajne k tomu bol donútený. Ak nechcel človek, ktorý prehral zbytočne riešiť nahlásenia kňazom, bolo lepšie želanie splniť. Zvyčajne išlo o peniaze, šťastie alebo výpomoc pri nejakej robote, ktorej sa výherca venoval.

Keby ho nesplní, výherca dokázal v blízkom kostole podať žiadosť. Kebyže človek nesplní vyzvanie k vyhoveniu žiadosti, dokázal sa dostať na čiernu listinu cirkvi, s ktorou prichádzalo nespočet nevýhod.

Preto nebolo vhodné prijímať vykrikované vyzvania k porovnávaniu šťastia a preto ich Ylre ignoroval, hoci by vyhral. Lebo ak by sa nebodaj niečo skazilo, nemohol si dovoliť byť cirkvi nahlásený...nie keď bol s Ruem, ktorého každý v Alycante hľadal.