Našťastie

Šťastie vo víne

Infeiovia v plnej sile mali veľa zvláštnych vlastností. Ylre ich nepoznal všetky, hoci by ako ich priamy služobník mal. Nanešťastie však nemal príležitosť spoznať ich bližšie, a tak poznal iba niektoré. Vedel, že je ich hojenie neuveriteľne účinné, vedel, že majú silný vzťah so všetkými živými tvormi, vedel, že vedia manipulovať so šťastím bežných ľudí. Vedel, že im vedia šťastie brať, vedel, že ho sú schopní medzi niektorými ľuďmi presúvať. A vedel, že svoje vlastne šťastie nikomu dať nemôžu.

Vo všeobecnosti, keď Šťastie usúdilo, že je nutné niektorého z vládnucich Infeiov nahradiť, bolo povolené splodiť nového najvyššieho Infeia. Po jeho narodení trvalo iba chvíľu, než mu bol pridelený ochranca zo strednej vrstvy. Najvyšší Infei zdedil šťastie svojho predchodcu a stal sa strážcom svojej časti šťastia.

Ylre vedel, prečo najvyšší Infei nemôže nikomu z bežných ľudí svoje šťastie dať, no dlho nerozumel, prečo jeho prepojenie majú povolené so svojimi ochrancami. Nejaký čas trvalo, kým si uvedomil, že na rozdiel od bežných ľudí, na ich existencii vlastne nezáleží...že vlastne šťastím nie sú považovaní za živé bytosti. Keď najvyšší Infei dal svojmu ochrancovi časť svojho šťastia, stal sa v zmysle slova jeho otrokom, hoci to tak nebolo nazývané.

Žil iba pre neho, bol tu iba pre neho, jeho život závisel iba od neho. Vo chvíli, ak by si totiž jeho najvyšší Infei zmyslel, že viac svojho verného ochrancu nechce, že chce iného alebo ho jednoducho prestal zaujímať, mohol svoje šťastie vziať naspäť.

Darovať šťastie strážcovi bolo ako vytvoriť spojenie medzi zdrojom šťastia v najvyššom Infeiovi a jeho ochrancom. Hoci však obaja čerpali z jedného zdroja, bolo na hlavnom majiteľovi, či ho naozaj strážcovi ponechá. Ak mu ho však vzal, pre jeho ochrancu to znamenalo koniec.

Ylre ako ochranca poznal tieto základné pravidlá, avšak vedel, že s Ruem to neplatí. Hoci bol totiž najvyššej vrstvy, ako jediný z nich mal v rámci trestu svoje spojenie so šťastím limitované. Nevedel ho využívať, bolo to, akoby žiadne šťastie ani nemal. A keďže väčšina schopností, ktoré Infeiovia vlastnili, súvisela práve s ich spojením so zdrojom šťastia, Ylre netušil, aké všetky schopnosti si Rue ponechal.

Preto ani nebol prekvapený, keď sa Rueho zranenie veľmi nehojilo. Nebolo to tak, ako keď sa zranil normálny človek, krvácanie sa zastavilo takmer ihneď samé a viac menej sa zacelilo aj anatomicky, avšak nepekná rana zostávala stále. Nijak Infeia neohrozovala, no jednoznačne musela byť dosť bolestivá.

Ylre iba sedel vedľa na voze a hľadel na Rueho preseknutú ruku, ktorú ten ignoroval, akoby si na svoje zranenia pozor nedával vôbec.

,,Nechceš ísť do dediny? A ošetriť si ho?" spýtal sa.

,,Netreba," pousmial sa Rue, ,,nie je to hlboké."

Ylre mal však dojem, žeby Rue nešiel, ani keby to hlbšie naozaj je, a tak iba premýšľal, ako ho najlepšie presvedčiť. Hoci vedel, že ho nejaká infekcia nezabije, oslabiť ho jednoznačne vedela.

Ylre si zhlboka povzdychol, pozrel na kopu zviazaných chlapov na kraji cesty, ktorých nemohli nechať na voľno. Následne presunul pohľad na zakopanú dieru, kam pred chvíľou pochoval chlapa, ktorého zabil, nakoľko Rue vyzeral celkom nekompromisne, keď mu to navrhol.

Sedeli iba chvíľu, než sa z dediny konečne vrátil majiteľ voza. Akonáhle zbadal výjav pred sebou, zrýchlil krok a šokovane na nich zazrel:

,,Čo sa tu stalo? Iba ste mali strážiť voz?!" skríkol.

,,Bránili sme ti zbožie, krásny prejav vďaky,." zazrel na neho Ylre posmešne.

,,Bránili? Veď je dotrhané? Čo má byť toto? Kam sa podeli vrecia so zemiakmi?" pozrel na zem, ,,Nevidíte, že sú všade po zemi?! Kde sú zvyšné veci?!" kričal.