Našťastie

Šťastie v love

Ylre na dvojicu najvyšších Infeyov hľadel plný ostražitosti, no zároveň s vedomím, že ich nemá ako poraziť, že jeho jediná šanca je útek s Ruem na jeho pleciach. Dýky, boli to jediné, čo dokázal v dedine na pláži na rýchlo zohnať, no bez nich sa viac nemal čím brániť. Hoci ľudské zbrane neboli voči Infeyom veľmi užitočné, bolo to lepšie ako nič.

Prakticky hneď ako došiel s deťmi do dediny, tie začali kupovať zeleninu a snažiť sa niečo vyjednať, kým jeho vyplnil nepríjemný pocit, že niečo prehliadol. Chcel sa čo najskôr vrátiť, no nie bezdôvodne, keďže mienil splniť Rueho želanie, a tak čakal na deti, kým donesú košíky s jedlom.

Ako tam však stál a nezaujato hľadel chvíľami na pláž, chvíľami do lesa, došiel k nemu chlapec. Bol to známy chlapec, ten ktorý ich vo Vassi okradol a ktorého chcel hodiť cez palubu. Ylre bol na neho stále naštvaný, keďže siahol na Rueho sponu, ktorú mu kedysi daroval, no neublížil mu. Jednak preto, žeby sa Rue hneval, jednak preto, že za ním prišiel chlapec s dobrým úmyslom.

,,Pane, ospravedlňujem sa, že som vás okradol," povedal, ,,nemal som na výber, ale už mám a viac to neurobím, sľubujem," začal.

,,Nemal na výber?" neveril Ylre, ,,Každá má na výber," prehlásil.

,,Každý nie," povedal, ,,ak by som nekradol, mojim bratom by sa tu žilo zle a keby utečiem alebo prestanem, piráti by ma nahradili niekým z nich," dodal, ,,nemal som na výber, ale už mám. Preto to viac nespravím, sľubujem."

Ylre chvíľu nechápal, o čom hovorí, a tak si nechal situáciu vysvetliť. Po tom, čo zistil, že je kostol nejaký čas ovládaný pirátmi podobne ako dedinčania, dozvedel sa aj niečo iné. Chlapec mu vysvetlil, že sa všetko vyriešilo vďaka dvom mužom, ktorí ich včera zachránili. Ylre nebol hlúpy a dal si spojitosť dokopy.

Vykašlal sa na deti v dedine, kúpil jediné zbrane, ktoré dokázal nájsť a rozbehol sa naspäť ku kostolu. Bolo mu jasné, že tá dvojica bude Arlys s Creym, bolo mu jasné, že toto nie je náhoda. Hoci dostal iba slabú nápovedu, hoci to nebolo isté, jeho pocit hovoril, že sa musí vrátiť čo najskôr.

Niekde v časti lesa, keď už bol skoro na vrchu kopca, v blízkosti najväčšieho vodopádu, sa jeho vnútro zovrelo bolesťou. Bola to bolesť spôsobená poškodením jeho základného spojenia so šťastím, ktoré pretrvávalo v Ruem. Ylreho zaplavila panika, strach a nevoľnosť, ako si ani nevedel predstaviť, čo musí cítiť Rue, ak on cíti niečo tak silné. Avšak vďaka tomu aspoň zistil, kde presne ho hľadať.

Tak sa dostal do tejto situácie, do situácie, kde stál voči Creyovi, ktorý dokázal v minulosti viesť skoro rovnocenný zápas s Ruem, nie to s ním. Ylre vedel, že si neškrtne, no vzdať sa nemienil.

Nemal inú zbraň, nemal nič, čo by dokázal spraviť sám. Preto vo chvíli, ako sa po ňom Crey zahnal mečom, schmatol to jediné, čo mohol. Kov narazil o kov vo chvíli, ako Ylre vytasil diamantový meč z Rueho boku a výpad zablokoval. Creyove oči v hneve potemneli, ako neveril, čo si Ylre práve dovolil.

,,Chytáš meč najvyššieho," zavrčal, ,,aká drzosť," zahnal sa po Ylrem znova.

Ylre sotva útok ustál, jeho nohy sa podlomili, akou silou do toho Crey išiel, no vedel, že nemôže padnúť. Rueho meč bol niečo úžasné. Hoci Ylreho schopnosti neboli na Creyovej úrovni, čepeľ sa ani pod jeho útokmi nezničila a dovolila mu výpady vydržať, až kým nespravil jeden sám. Jeho útok však Creyovi nič neurobil, dokonca ho ani nedonútil k vyslovenej obrane.

Ylre vedel, že je to pre najvyššieho stvoreného na boj ako hra s deckom. Avšak Ylemu nešlo o výhru, išlo mu len o to, aby v sekunde, ktorú Crey venoval na niečo iné ako útok, dokázal schmatnúť Rueho zo zeme a rozbehnúť sa s ním preč.