Našťastie

Šťastie v novej krajine

V honosnej jedálni bolo jediným zvukom štrnganie príborov, sprevádzané pokojným dýchaním ľudí za stolom. Akoby všetci čakali, čo dnešný spoločný obed prinesie, nik neprehovoril. Nestávalo sa až tak často, žeby chcel kráľ poobedovať so všetkými svojimi synmi, a tak bolo každému z nich jasné, že nejde o obyčajné rodinné stretnutie.

Za čelom stola sedel muž v stredných rokoch. Dlhé biele vlasy padajúca mu pod ramená by dodávali dojem staroby, ak by ich farba nebola črtou všetkých ľudí pri jedle. Traja zvyšní mladíci v tichosti čakali, kedy kráľ doje, aby tak mohli spraviť tiež, keďže ani jednému nebolo do chuti.

Keď kráľ konečne položil príbor na stôl, princovia postup zopakovali. Služobníctvo ihneď jedlo odnieslo a ponechalo tak mužom priestor na rozhovor. Mladíci pozreli na otca, ktorý si ich skúmavo premeral.

,,Dnes ste tichší než zvyčajne," skonštatoval, ,,máte snáď na svedomí niečo, čo vás k tomu núti?" zaujímal sa.

Zatiaľ čo prvý a tretí princ zostali naďalej mlčať, druhý prehovoril: ,,Viete, že som väčšinu času v študovni, otec. Nikdy som nemal na svedomí nič, čím by som podnecoval vaše starosti." podotkol dvadsať štyri ročný mladík kľudným hlasom.

Jeho dlhé biele vlasy zopnuté v jednoduchom cope pripomínali skôr jedinca z lekárne než princa, čomu nasvedčovala aj jeho nežná tvár, vyvolávajúca v druhých dojem bábiky. Zo všetkých kráľových synov najkrotkejší, najsčítanejší a najpôvabnejší. Nebol nik, kto by podozrieval, žeby bol otec vôbec naštvaný na neho.

,,Viem Brelle, otázka nie je smerovaná iba k tebe." pozrel na zvyšných dvoch.

Najstarší zdvihol ku kráľovi zrak: ,,Otec, kedy som ťa niečím sklamal? Prišiel som, lebo si ma pozval k stolu, nikdy neodmietnem," vyjasnil, ,,pri jedle sa nesluší hovoriť, kým nás nevyzveš. Je normálne mlčať." zhrnul korunný princ. Jeho rovnako biele vlasy boli dlhšie než kráľove. Voľne spustené popri jeho tvári pôsobili natoľko elegantne, žeby nik na prvý pohľad nepovedal, aký razantný a vážny vie byť.

Kráľ sa jemne zasmial: ,,Nemaj obavy, Louis, ani teba som nemal primárne na mysli." vedel, že jeho najstarší syn nemá popri všetkej práci, ktorú mu dáva, čas spôsobovať problémy. A aj keby, nerobil by ich. V pozícii budúceho kráľa nemal dôvod si kaziť povesť...na rozdiel od jeho tretieho syna.

,,Nepozerajte tak na mňa, otec," podoprel si najmladší bradu rukou, ,,minule mi stačilo, dávam si pozor, nič som neurobil." zhrnul dvadsať ročný mladík, ktorého biele vlasy boli ako jediného v krátkom strihu.

,,Nielle, ak si niečo spravil, priznaj to otcovi hneď. Všetci máme prácu. Nezdržiavaj." karhal ho Louis.

,,No dovoľ, Lui, zabudol si, že som bol posledný mesiac viac mimo paláca, než s vami? Kedy by som stihol niečo spraviť?" pozrel na brata.

,,Kľud, prosím," snažil sa ich Brelle stíšiť, ,,Louis, brat má pravdu. Ani nebol doma. Navyše odviedol s tými banditmi dobrú prácu. Kedy by stihol otca nahnevať?"

Nielle prikývol: ,,Aspoň niekto vie pochváliť."

,,Nevravím, že ho nahneval. Vravím, že ak niečo spravil, má to povedať skôr, než bude zase deň kľačať v sieni." vyjasnil.

,,Nie je to také zlé, niekedy by si mal otca naštvať tiež, aspoň budeš mať deň voľna." zasmial sa Nielle.

,,Nielle!" zvýšil Louis hlas, ako nevhodne sa jeho najmladší brat pred otcom správal.

,,Stačilo," kráľ ani nemusel zvyšovať hlas, aby trojica stíchla a sklopila zrak naspäť nadol, ,,nikto z vás ma nenaštval, zavolal som si vás pre inú záležitosť." vyjasnil, keďže sa z jednej jeho frázy začala stavať dlhá diskusia.