Našťastie

Šťastie v pomste

Shane nevedel, či ho Niella skutočne nechá ísť. Predpokladal, že za ním vybehne z izby a dotiahne ho s niekoho pomocou alebo čiernym obojkom späť do izby, prípadne do tej hnusnej mučiarne, ktorú na začiatku ich pobytu v Alycante videl. Avšak nestalo sa, nik za ním nešiel a on bol schopný vrátiť sa do kuchyne, kde pred tým jedol.

Stále si plne nezvykol, že môže hocikedy ísť do jedálne a vypýtať si jedlo. V Lacrise bol jeho režim plne závislí od jeho princa, ktorý ho za zásluhy odmeňoval. Keďže ich mal dostatok, dokázal jesť pravidelne a žil si na princovho psa celkom slušne, ale aj tak to nebol práve slobodný život. Hoci bol v Rinseli večne nasratý a Nielle bol v zrovnaní s jeho niekdajším princom skutočný hajzel, mimo Niella bol ich spôsob chovania k služobníkom celkom prívetivý. Minimálne sa tu necítil tak podradne ako kopa služobníkov v Lacrise.

Keď išiel Shane do Rinselu, myslel si, že ním bude každý v tejto krajine opovrhovať tak ako v Lacrise každý opovrhoval Rinselčanmi. Pravdou však bolo, že jediný, kto ním zatiaľ opovrhoval, bol Nielle. V Lacrise čím vyššie postavený človek bol, tým viac zhora sa díval na všetkých, najviac na Rinselčanov, no kľudne aj na Lacrisanov, ak neboli vyslovene užitoční alebo na vysokej pozícii. Čo Shane zhodou okolností ako pravá ruka princa Darwina bol. Plus ako jediný preživší zo svojho rodu, ktorý bol dobre známy, si na neho nik nedovoľoval hľadieť zhora, hoci pre nich predstavoval tŕň v oku. Nie žeby im to dovolil.

Shane bol vždy hrdý. Či ako dieťa, či ako zlomený zajatec v Rinselskom tábore, keď ostal sám alebo keď začal pracovať pre princa Darwina, vždy bol hrdý. Len o niečo menej. Na svoju krv bol hrdý vždy, na svoju rodinu bol hrdý vždy, na svoje postavenie bol hrdý vždy, len hrdosť voči jeho schopnostiam klesla kvôli vlastnej neschopnosti, ktorú zažil.

Veď kto by len nechal všetkých svojich blízkych vyvraždiť len preto, že nevie držať jazyk za zubami, len preto, že nevie vydržať trochu mučenia nejaký čiernym obojkom. Shane neznášal svoju slabosť, svoju neschopnosť ostať ticho, no niekde v duši vedel, že Rinselský hajzli by jeho bratov nenechali žiť jedno či by mlčal alebo nie.

Keď Shane zostal sám, keď jediný, kto mu z jeho bratov zostal, bol Lynn, ktorého odtiahli kto vie kam, dlhý čas sedel v cele sám. Nikto sa mu viac nevenoval, akoby ich prestal baviť. Hoci predchádzajúce dni bola cela plná vojakov, ktorí sa zabávali s jeho bratom, v tieto okolo nik ani len neprešiel. Shane sedel v kúte cely, schúlený do klbka ako v tranze, z ktorého sa nedokázal dostať.

Nevedel či spí alebo či sú scény pred jeho očami živými nočnými morami z toho, čo sa skutočne stalo. Viac neplakal, po tom, čo jeho vinou každý z jeho bratov skončil v kaluži krvi, sa necítil, žeby mal vôbec nárok roniť slzy. Po niekoľko hodinovej agónii, čo sa divadlo s jeho obojkom opakovalo, čo nedokázal zadržať svoj krik a ďalší z jeho bratov preto skončil pod mečom niekoho z Rinselských vojakov, viac dokonca ani len necítil, žeby jeho krk niečo zvieralo. Bolo to, akoby sa jeho nervy odpálili a on zrazu necítil nič.

Bol v cele niekoľko dní, nik za ním neprišiel, nik mu nepriniesol jedlo a Shane iba v tichosti sedel. Dúfal, že čo najskôr pôjde za svojimi bratmi, hoci netušil ako im bude čeliť. Avšak jeho želanie neprichádzalo, jeho výdrž bola silnejšia ako by chcel a nech sa cítila akokoľvek hrozne, vedel, že tak skoro neskolabuje.

Nevedel koľko prešlo, keď sa zvyčajne tichým táborom ozval výbuch. Zem sa triasla, akoby vedľa cválalo stádo koní a hluk, ktorý sa ozýval, bol počuť aj k podzemným celám, v ktorej ležal. Shane to vnímal iba zbežne. Bol celkom mimo, iba vyčerpane otvoril viečka a pozrel pred seba, kde nič nevidel.

Iba hluk a chvenie zeme, ako sa v tábore niečo stalo. Chvíľu iba žmurkal, na chvíľu sa pokúsil posadiť, no uvedomil si, že toho nie je schopný. Bol príliš unavený, prišil hladný, zničený bez chute na to sa vôbec držať pri vedomí. Preto iba viečka zavrela a čakal, kým zaspí.