Našťastie

Šťastie v peniazoch

Nevedel, kade kráča, vlastne ani nevedel, kde je. Jediné, čo vedel, bolo, že je voľný, že môže slobodne chodiť po tráve, dotýkať sa listov a užívať si zvuky prírody, ktoré tak dlho nepočul. Nebol si istý, koľko presne ubehlo. Hoci všetko rátal, hoci si dni značil, nevedel, či ich zaznamenal všetky, nevedel, či v stave, keď na to nemal energiu, naozaj vypočítal dobrý čas. Ak by mal však pravdu, boli by to dve stovky rokov, odkedy videl vonkajší svet.

Rue sa nezaujímal, ako sa sem dostal, ani aký mala jeho sloboda význam...bol iba šťastný, tak neskutočne šťastný.

Svižne kráčal lesom pomedzi stromy a s širokým úsmevom na tvári prechádzal od jedného k druhému, nadšene ich objímal, chvíľu k nim hovoril a následne sa pobral ďalej. Bol si vedomí, že mu stromy neodpovedia, že nič v prírode nehovorí, no na tom nezáležalo, vlastne na ničom nezáležalo, lebo aj keby na neho spadol kmeň, smial by sa.

Nič mu nemohlo zničiť náladu, a tak keď zastavil a zazrel pri koreňoch kvety, zľahka sa sklonil a jemne ich pohladil. Boli krásne hebké, voňavé a harmonicky ladili so všetkým naokolo, až ich mal chuť pokropiť vodou, len aby ich potešil.

Ako sa skláňal k tráve, do zorného poľa mu zboku udrel jemný lesk. Prekvapene pozrel jeho smerom, no nič nezbadal. Iba skupinu kríkov, dreva a vysokej trávy v spleti iných stromov. Avšak Rueho zajímalo všetko, čo sa v jeho okolí dialo, a tak sa pobral zistiť, čo to tam žiari. Spokojne dokráčal k tráve a jemne spoza nej odhrnul väčší kus dreva. Jemne sa usmial a natiahol ruku pod neho, kde niečo vytŕčalo. Pomaly to vytiahol, vystrel sa a zadíval sa na vrecko, obmotané zlatou stuhou, ktorá ho tak zaujala. Zvedavo nazrel, čo je vnútri.

Pohľad mu spadol na zvláštnych minciach, ktoré nikdy pred tým nevidel. Jednu z nich vytiahol a podrobnejšie si ju prezrel. Nebol vo svete dlho, no nemyslel si, že sa ich platidlá zmenia. Vlastne si nebol istý, či sa dajú malé zlaté mince nazvať platidlom voči ich predchodcom, ktoré boli výraznejšie kvalitnejšie.

Nevedel, čo robia peniaze v pni v lese, no keďže nikde nevidel ich majiteľa a domnieval sa, že ich asi niekto stratil, nemienil ich tu nechávať, aby ich nebodaj niekto neukradol. Pomaly si ich strčil do vnútorného vrecka s cieľom nájsť ich vlastníka alebo sa v meste spýtať, komu patria a pobral sa ďalej.

Kráčal niekoľko minút, než začul známy šum vody. Zrýchlil krok a dobehol k čistej rieke, ktorá vyjasnila jeho tvár ešte viac. Rue k nej nadšene dobehol, sklonil sa ku kameňom na brehu a ponoril ruky pod hladinu. Nadšene si opláchol tvár a znovu sa zasmial. Chladná, čerstvá. Miloval vodu...vlastne miloval všetko, čo vo vonkajšom svete bolo.

Nabral si znovu do dlaní a z chuti sa napil.

,,Ďakujem." povedal, hoci nebolo komu a iba šťastne vnoril dlaň do vody. Vychutnával si jej svieži prúd a zavrel oči, aký krásny pocit ho napĺňal.

Mal chuť sa do nej hodiť, preplávať na druhú stranu a nechať sa opantať skutočnosťou, v ktorej mal k vode naozaj prístup. Nie žeby v cele nedostával napiť, dostával všetko, avšak keďže toho jeho druh až tak veľa nepotreboval, keďže dokázal bez jedla a vody žiť pomerne dlho, nedostával ju každý deň...hoci na to, ako si navrával že to bude, sa o neho aj tak starali pomerne dobre...minimálne dodávaním jedla.

Krásnu chvíľu pôžitku z chladnej vody a teplých lúčov slnka, ktoré ho príjemne uspávali, ho náhle vytrhol hlas:

,,Hej! Čo si myslíš, že robíš?!" zakričal po ňom niekto z brehu rieky a v sekunde k nemu svižne vykročil.

Rue zmätene vstal a na mladíka pozrel. Jeho odev nebol najhorší, vyzeral ako dobre udržiavaný obchodník alebo niekto strednej vrstvy, hoci v jeho asi sedemnásť ročnom veku si pozíciu nevyslúžil sám . Bolo to však mnoho rokov, čo Rue videl človeka, nie to s ním ešte komunikoval, a tak bol vďačný za hocijaký hlas, ktorý začul.