Našťastie

Šťastie v bylinkách

Malý chlapec bežal lesom, čo mu nohy stačili. Nielen že si nebol istý, či ho z lode nesledovala dvojica desivých mužov, ktorých niekdajšie vo Vassi okradol, no tiež nechcel, aby ho niekto zbadal alebo zastavil. Chcel ísť domov. Nebol doma tak neskutočne dlho, až mal dojem, že zabudol cestu. Avšak nezabudol.

Bežal hodnú chvíľu, keď sa stromy zmenili na skaly a on vybehol z lesa na veľký útes, kde stál kostol. Bolo neskoré poobedie a on si nebol istý, kto všetko v kostole je, kto je s pirátmi na ich lodi, kto je na iných lodiach a kradne pre nich sám podobne ako on, no dúfal, že aspoň niekoho nájde. Celý čas, čo bol preč, bola myšlienka, že sem za chvíľu príde, to jediné, čo ho držalo na žive.

Sotva sa však stihol zamyslieť, či má ísť do kostola alebo do záhrady za ním, kde bude lepšia šanca niekoho nájsť, z kostola vyšiel najstarší chlapec zastupujúci kňaza. Sprevádzala ho dvojicou cudzích mužov, ktorých chlapec považoval za pirátov, zaváhal a znova sa skryl za skaly. Avšak nešlo. Lebo ich správanie nepôsobilo násilne, najstarší chlapec pri nich sa jemne usmieval a muži odišli bez toho, aby si od ich niečo vzali.

Akonáhle cudzinci zmizli, chlapec vybehol spoza skál k staršiemu mladíkovi a skôr, ako si ho stihol ten vôbec všimnúť, vrhol sa mu do náručia. Pevne ho objal, zaboril si tvár do jeho teplého oblečenia a odmietal ho pustiť.

Staršiemu chlapovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, kto na neho skočil: ,,Inry, kedy si prišiel?" zažmurkal, ,,Si v poriadku? Stalo sa ti niečo?" sklonil sa k nemu a tiež ho pevne objal, ,,Kam ťa poslali? Videl si aj iných?" zľahka odhrnul vlasy z jeho tváre.

Chlapec jemne pokrútil hlavou a hlesol: ,,Nevidel, bol som sám, nechali nás v rôznym mestách a povedali, aby sme sa nevracali, kým nebudeme mať dostatok peňazí, ale ak sa nevrátime do jesene, niekoho z vás predajú," povedal, ,,veľmi ste mi chýbali, bál som sa, že vás už nikdy neuvidím," znova ho pevne objal, ,,už nikam nejdem. Nechcem pre nich viac pracovať, ja už nikam nejdem. V noci som skoro skončil v mori, keď ma chytili ľudia, ktorých som okradol, ja už nechcem kradnúť." fňukol.

Mladík zažmurkal a jemne ho pohladil po vlasoch: ,,To nič, už nemusíš kradnúť," sľúbil, ,,toto bolo naposledy, čo si niečo také musel spraviť, už viac nič také robiť nemusíme," povedal.

Chlapec na neho nechápavo pozrel: ,,Ako to že nie?" nechápal.

,,Dnes sa tu zastavili dvaja muži," začal, ,,sú zvláštni, ale zachránili nás. Všetkých tých pirátskych hajzlov zničili," povedal.

Chlapec nechápal: ,,Čože? Naozaj?"

,,Naozaj," usmial sa starší, ,,nechceli za to nič len malú službu, nevyzerajú ako zlí ľudia, pomohli nám, už sa ich viac nemusíme báť, čoskoro bude všetko ako pred tým," sľúbil.

,,Naozaj? Už tam viac ísť nemusím?" neveril.

,,Naozaj," prikývol znova, ,,tak sa bež dovnútra najesť a zvítať s bratmi, dlho ste sa nevideli." povedal.

Chlapec jemne prikývol, nechal vrecko s ukradnutými vecami mladíkovi a vbehol do kostola, kde ho zahrnula prekvapením a nadšením banda detí, s ktorými v kostole žil. Najstarší mladík na nich chvíľu hľadel, kým pozrel na ukradnuté veci a zhlboka si povzdychol. Bola pravda, že museli kradnúť, že museli donášať veci pirátom z rôznych plavieb a miest, kam ich len poslali, aby ich nechali žiť ako tak dobrý život. Avšak to teraz skončilo. Nech bola dvojica mužov, ktorí ich dnes navštívili ktokoľvek, bol ochotný spraviť všetko, aby sa z tohto života dostali k niečomu lepšiemu.

A práve teraz musel splniť, čo do neho chceli. Nie len preto, že im kňaz vždy hovoril, aby splnili želania návštevníka so zlatými očami, ak do ich kostola príde, lebo mu je kostol a ich predkovia zaviazaný. Ale preto lebo chcel niečo zmeniť.