Našťastie

Šťastie v svetluške

Nedokázal si spomenúť, ako presne to vtedy bolo. Všetky chvíle, ktoré kedysi zažil, či už v snoch alebo v skutočnosti boli pre neho útržkami spomienok, ktoré nedokázal zlepiť dokopy, nie to ich ešte niekam priradiť. Preto netušil, čo sa stalo, čo nie, čo skutočne zažil ako slobodný vo svete a čo si iba prisnil v cele.

Všetky Rueho spomienky boli kúsky, ktoré sa mu vyjasnili z času na čas v súvislosti s niečím podobným, čo práve zažíval...avšak nie dostatočne k tomu, aby vedel, čo sa v tej spomienke stalo. Prelínali sa, cítil v nich všetky pocity, no zároveň pre neho boli zvláštne nedostupné.

Vlaste si skoro nespomínal, ako vôbec celý jeho trest znel. Vedel, že má byť zavretý navždy, vedel, že hoci kráľ nechcel, Šťastie ho ušetrilo a život mu nechalo...nebol slobodný, ale aspoň stále žil. Jeho spojenie so Šťastím sa zmenilo z obojstranného na jednosmerné. Hoci bol stále so zdrojom spätý, nedokázal z neho čerpať a z jeho ľahkého života sa stalo niečo, čo žiadny Infey nikdy nezažil.

Avšak v cele vôbec stav jeho šťastia nezáležal...nemal ho ako využívať a Rue si spomínal, že bol v čase jeho zavretia vo väznici celkom šťastný, že sa nestalo nič horšie. Nespomínal si, čo sa stať mohlo a nespomínal si, čo ešte verdikt zahŕňal...avšak vedel, že vtedy nebol zdrvený.

Vedel, že bol vďačný, že dokáže stále so šťastím ako kedy komunikovať, vedel, že bol vďačný, že vôbec žije...avšak aktuálne si žiadnu vďaku nepamätal.

Nemenné ticho v tme, ktorú si spríjemňoval zhováraním sa so svojim strážnikom, ktorého tvár nikdy nevidel, ho doháňalo k pochybám o tom, či vôbec niekedy voľný bol. Prvých nespočet rokov bolo v poriadku...a on si nespomínal, kedy začal strácať prehľad o tom, čo skutočne zažil a čo boli sny.

Jeden rok...dva...päť...desať...každý deň pridával na svoju kamennú celú čiarku, aby vedel, koľko prešlo, aby vedel, že nejaký začiatok jeho života vo väzbe bol, že nebol v cele vždy. Avšak steny väznice boli iba tak široké, ako im cela dovoľovala...a hoci si Rue pamätal, aký deň včera značil, časom sa začal strácať.

Päťdesiat...sedemdesiat...sto...

,,Dnes je to sto rokov, Qie," zaznamenal ďalšiu čiarku na stenu, ,,alebo...nie?" nevedel.

Zľahka sa dotkol prstami steny, vyzdobenej nespočetným množstvom hrubých zárezov. Jeho dlaň prešla cez kameň, ktorý takmer nemal voľné miesta a snažil sa zistiť, kedy ich stihol všetky vyznačiť.

,,Naozaj prešlo toľko, skutočne si storočie sám?" hlesol, ,,Ja som tiež sám....myslíš, že sa ešte niekedy stretneme?" nevedel a zaváhal, ,,Quie...pamätáš si ešte na mňa?" spýtal sa do ticha v cele.

Chvíľu nič nevravel, hľadel na stenu a premýšľal, kým dodal: ,,Myslíš, že mi Šťastie niekedy odpustí, Qie? "

Vedel, že nedostane odpoveď a ak by ju dostal, nepochybne by sa mu nepáčila. Avšak aj tak sa to spýtal, lebo to bolo to jediné, čo chcel skutočne vedieť. Bol si vedomý, že si svoj trest zaslúži, vedel, že sedí právom a nemienil svojmu osudu vzdorovať, avšak na tom, že sa začínal každým rokom cítiť osamelejšie, to nič nemenilo.

Čiarok pribúdalo, nik neodpovedal...jeho strážnik stojaci pri jeho cele mu každý deň priniesol sviečku, pomohol mu začať nový deň, o ktorom by bez neho ani nemohol vedieť a hoci neodpovedal, aspoň každodenne počúval...a pre Rueho to bolo dosť...aspoň ďalších päťdesiat rokov. Prešiel dlhý čas, než začal premýšľať, či je vôbec strážnik pri jeho cele skutočný.

,,Quie..." sedel pri mrežiach a zľahka po nich prechádzal, ,,žiješ ešte vôbec?" spýtal sa raz do prázdna, z ktorého neprišla žiadna odpoveď, nech čakal akokoľvek dlho. Nedokázal však robiť nič iné...len čakať...a čakanie bolo tým, čo ho začínalo doháňať do šialenstva každým dňom viac.