Našťastie

Šťastie v snehuliakoch

Nielle bol vždy voči zime slabý. Či už to bolo ročné obdobie, studený vzduch v lete, ľadová voda v kúpeľoch alebo iba studené pitie ku koláčom, Nielle ich nemal v láske. To však neznamenalo, že sa im vždy vyhýbal. Matne si spomínal, že ako dieťa sa dokázal premôcť, spomínal si, že hoci mu bola zima, dokázal vyjsť za bratmi do zasneženej záhrady a zabávať sa.

Bežne na tie chvíle nemyslel. Pekné spomienky z detstva boli zahádzané kopou nepríjemných a on ich nevyťahoval. V tejto chvíli, keď však v zajatí banditov jeho telo zaplnil chlad, nútiaci ho k triasu, aký dlhý čas nezažil, do jeho mysle sa znova dostávali spomienky na chvíle, kedy sa cítil podobne ako dnes. Všetkého druhu. Jedna z nich živšia ako iné z časov, kedy zažil svoj skutočný prvý sneh.

Bielovlasý princ, ktorý nemohol mať viac ako sedem rokov, vykukol z tepla paláca do zasneženej záhrady, kde jeho dvaja bratia budovali snehuliaky a stavby. Nielle nechodieval v zime von skoro nikdy, keďže ľahko ochorel a teda sa cez ňu z izby prakticky dostal iba výnimočne, aby bratov zaujato sledoval.

Chcel sa zapojiť, chcel sa baviť s nimi, a hoci na neho zvyčajne niekto v zime dohliadal, aby nerobil hlúposti a nevychádzal zbytočne von, dnes s nikým nebol. Preto využil príležitosť k splneniu toho, čo chcel zakaždým skúsiť. Obliekol si najteplejšie oblečenie, ktoré našiel a v zámere pridať sa do hry s bratmi vyšiel von do snehu.

Jeho rozhorúčené líčka ovial ľadový vzduch, donútiaci ho zastaviť. Nielle si pritiahol ruky k ústam a prekvapene vydýchol zaparený vzduch, aká zima vonku bola. Avšak pri pohľade na jeho dvoch bratov zabávajúcich sa v snehu, stiahol pevnejšie vrch svojho kabáta a vybral sa ďalej. Sledoval, ako Louis vymodeloval snehovú guľu a hodil ju do Brella, ktorý sa snažil vytvoriť kváder, aby vybudoval iglu. Guľa ho zasiahla do krku a on nespokojne kýchol, ako mu telom prebehla vlna zimomriavok.

,,Louis, nie za kabát..." zaprotestoval skoro desať ročný Brelle.

,,Prepáč," vymodeloval Louis druhú guľu a hodil ju do Brellovej hrude, ,,lepšie?"

Brelle si povzdychol, ,,Lepšie." zohol sa, zodvihol z kopy pred chystaných snehových gúľ jednu a hodil ju do Louisa. Ten sa šikovne uhol a nenechal sa zasiahnuť.

Nielle sledoval svojich bratov, ako sa so snehom bavia. Chvíľu váhal, ako nevedel, či chce vytiahnuť ruky z tepla kabátu, no keďže to jeho bratia robili s úsmevom, nechcel zaostávať. Preto vytiahol ruky a zohol sa k zemi. Vo chvíli, ako sa jeho prsty dotkli ľadového snehu, prudko ich stiahol, no keďže vedel, že nie je iná cesta, napokon ich vnoril dnu a vymodeloval menšiu guľu. Nenápadne sa s ňou priblížil k Louisovi a hodil ju do neho.

,,ÁÁgh!" skríkol Louis, ktorého Nielle zasiahol za kabát ako on niekdajšie Brella. Prudko sa otočil, no ako zbadal svojho najmladšieho brata, jemne sa zasmial, ,,Nielle, kedy si prišiel?"

,,Nielle, výborne...pomstil si svojho brata..." skonštatoval Brelle a pokračoval v stavaní kvádrov.

Nielle sa zastavil pri Louisovi a šťastne sa usmial: ,,Nudil som sa v izbe...chcel som sa hrať s vami...môžem?" spýtal sa.

,,Môžeš," prikývol Louise, ,,ale nie je ti zima?"

Nielle strčil ruky do kabáta: ,,Nie je."

,,Ak budeš znova chorý, Elyan bude nespokojný." začal Brelle.

,,Nebudem...chcem sa hrať s vami." stál si za svojim a ako názornú ukážku zobral zo zeme sneh. Hoci sa jeho ruky pod nepríjemným dotykom zachveli predsa len spravil ďalšiu guľu a hodil ju do Louisa, ,,Vidíš, Lui...vôbec to nie je studené." skryl si ruky späť do kabáta.