No Control ( FF Harry Styles )

6. To aspoň vysvetľuje prečo je Harold taktiež ešte stále v posteli

            Cítila som sa bezpečne. Ani neviem prečo, no mala som pocit, že sa stačí schovať do jeho náručia a nikto na svete mi nemôže už viac ublížiť. Studené kvapky sa doslova liali priamo na nás a ja som mala na chvíľku pocit, že môj sen o milovaní v daždi sa práve stáva skutočnosťou.

Jedným rýchlym pohybom mi stiahol tepláky, ktoré som mala na sebe a sadol si na zem pričom mu zrazu nevadilo, že je všade blato. Potiahol ma za ruku a ja som si skoro okamžite cez neho sadla obkročmo. Vrhla som sa mu na pery a vôbec mi nevadilo, že vonku je naozaj chladno. A síce bol prvý júlový týždeň, no vietor povieval a pršalo ako z krhle.

„P- počkaj chvíľku," zalapal po dychu keď sme sa od seba na sekundu odtrhli.

„Nie," pokrútila som hlavou a išla sa na neho znova vrhnúť keď sa on v tom pobavene zasmial a zastavil ma.

„Aj ja ťa chcem ale..."

„Ale?" zamračila som sa, pretože ma napadlo, že to možno ani nechce a ja sa práve správam ako najväčšia chudera. Harry si zatiaľ vyzliekol bundu a tričko a rozprestrel ju vedľa nás.

„Idem na vrch. Nechcem aby si mi prechladla," šepol pričom sa jemne pousmial na čo sa išlo moje srdce úplne zblázniť.

„Nemusíš sa o mňa starať," pozrela som sa na neho.

„Ale ja chcem," žmurkol pričom si provokatívne zahryzol do spodnej pery na čo ma prevalil na bundu a tričko zatiaľ čo na mňa naľahol a tak ma vlastným telom aspoň ako tak uchránil pred dažďom. Rukou mi inštinktívne vošiel do nohavičiek, ktoré zo mňa po pár sekundách aj stiahol a hneď na to do mňa vnikol pričom mi bozkom stlmil povzdych, ktorý sa mi predral cez hrdlo. Miloval ma prudko, vášnivo , presne tak ako som to vždy v búrke túžila zažiť. A síce to nebolo dlhé, pretože blato sme mali už pomaly všade, bolo to jedno z najlepších milovaní v mojom živote.

„Keď si sa chcela iba so mnou vyspať stačilo povedať a nemusela si ma ťahať v tomto počasí až tu," pobavene sa zasmial keď si prezeral svoju bundu, ktorú na seba navliekal a ktorá bola celá zničená.

„Ty si pako," buchla som ho po ramene a naťahovala si na sebe tepláky pričom nohavičky som nechala tam keďže tie by som si nenavliekla ani po vypratí. Pochybujem totiž, že by im aspoň tá práčka pomohla.

„Mala si pravdu," povzdychol si keď sa konečne postavil zo zeme.

„V čom?"

„Možno som na neho kúsok nahnevaný," šepol.

„Nie je zlé cítiť hnev," pousmiala som sa a prikročila k nemu. „No zlé je nechávať si ho v sebe aby ťa zožieral a mučil."

„Ako sa ho mám zbaviť?" pozrel na mňa.

„Odpusť mu."

„Komu? Zaynovi?" zamračil sa.

„A komu asi?" zasmiala som sa. „Samozrejme, že jemu."

„Sľúbili sme si, že ostaneme všetci spolu až do konca a on...," zasekol sa. „Ako by som mu mohol..." nedopovedal, zasa.

„Ak mu odpustíš, necháš ho ísť, tak sa budeš cítiť lepšie," ubezpečovala som ho, pretože som presne vedela čo toto všetko odnáša.

„Nebudem sa cítiť lepšie keď ho stratím," pokrútil razantne hlavou.

„Vieš, že niekedy niekoho nechať ísť je najlepšie čo môžeš urobiť?"

„Nemyslím. Musím sa so Zaynom stretnúť a porozprávať sa s ním. Nejako ho presvedčiť aby sa vrátil, aby nerobil hlúposti aby...." začal vymenovávať. „Aby nás neopúšťal."