No Control ( FF Harry Styles )

37. Odídeš tretí krát a...nebudeš sa mať ku komu vrátiť

Snažila som sa zhlboka nadýchnuť, no pri každom pokuse som zlyhala. Moje dlane zvierali mobil a môj pohľad sa upieral do neznáma. Počula som Harryho hlas, ktorý síce sedel vedľa mňa, no aj napriek tomu mi pripadal tak vzdialený. Nedokázala som vnímať nič iné iba slová, ktoré mi utkveli v pamäti. Sebastián zomiera. Má rakovinu a vedel to. Už od začiatku...celý ten čas to vedel, no mlčal. Potichu trpel a ja...ja som ho zatiaľ obmedzovala, ťahala za nos, podvádzala a v neposlednom rade, nechala som ho ísť.

"Samantha!" zatriasol mnou Harry a až v tej chvíli som plne zaregistrovala jeho prítomnosť. Pohľadom som na neho prešla a zacítila ako sa vo mne niečo zlomilo. Z očí mi vyhŕkli slzy v momente keď som si uvedomila, že toto nie je správne. Nemala by som byť tu. Nemala by som byť s ním. Toto som neplánovala. Vždy som predsa chcela život so Sebastiánom, ktorý práve sám zvádzal boj o svoj vlastný život. "Hovor so mnou," nabádal ma zatiaľ čo ja som sa v duchu presviedčala o pravde, že toto všetko je len obrovský omyl. Musel to byť iba omyl. Moje city k Harrymu nemohli byť reálne. Moja predstava o rodine a budúcnosti s ním nemohla byť reálna tiež. Pretože ak by to tak bolo...ak by to bola pravda...ublížila by som Sebastiánovi. A ja som to nemohla dovoliť. Nie teraz a nie takto...

"Musím ísť," potiahla som nosom a okamžite som sa postavila. Skôr ako ma stihol chytiť za ruku a stiahnuť ma späť na posteľ.

"Asi ti nerozumiem," zmätene pokrútil hlavou a taktiež sa postavil.

"Musím ísť," zopakovala som istejšie aby som tomu sama uverila. "A ty ma nemôžeš zadržať," dodala som a rozhodla sa ignorovať pocit, ktorý sa dostavil keď som to vyslovila nahlas.

"Porozprávajme sa," otriasol hlavou akoby si chcel z hlavy vypudiť čo som práve povedala. "Povedz mi čo ti povedala mama. Čo sa stalo?"

"Ja..." zhlboka som sa nadýchla a pohľadom prešla na môj kufor. "Myslím, že som sa pomýlila," dodala som pričom som zvraštila čelom. Cítila som sa vinná. Za všetko...za jeho chorobu, za to, že som si nevšimla, že s ním niečo je, za to, že som pri ňom nestála, za to, že som za neho nebojovala...

"Sam desíš ma," zamračil sa a chcel sa ma dotknúť, no to som so sebou trhla. Nemohla som dovoliť aby sa ma dotkol, pretože som vedela, že všetko moje sebazaprenie padne a ja sa ocitnem pod vplyvom citov. Nemohla som mu dovoliť priblížiť sa ku mne, pretože som sa bála, že pripustím, že práve plánujem vysloviť najväčšie klamstvo v mojom živote. "Prosím, vysvetli mi čo sa deje."

"Nemilujem ťa Harry," pozrela som na neho s odhodlaním ukončiť to. Raz a navždy. Zničiť všetko, pošliapať a zahodiť jedinú vec vďaka ktorej som konečne žila. Vďaka ktorej som sa každé ráno prebúdzala s nádejou v lepší zajtrajšok, pretože pri jeho boku ma ten zajtrajšok čakal. No nemohla som viac...nemohla som cítiť tú tiaž a pocit viny, ktorá ma ťahala dole. Výčitky, ktoré zaplnili každú bunku v mojom tele a ktoré zmyli všetko krásne čo som cítila s Harrym. "A nikdy ťa milovať nezačnem," pokračovala som bez štipku zaváhania. Potrebovala som sa zbaviť tej ťarchy, ktorá ma zabíjala. Rovnako ako rakovina zabíjala Sebastiána.

"Prečo sa snažíš o to aby som ťa nechal ísť?" šepol pričom som započula ako sa mu zachvel hlas na čo som sklopila zrak. Nedokázala som sa mu ani len pozerať do očí. Bola som až príliš zbabelá a najhoršie na tom bolo, že som si uvedomovala, že to nerobím pre Sebastiána. Robila som to pre seba. Zúfalo som sa snažila zachrániť pred výčitkami, až som v tej chvíli bola schopná pochovať všetko.

"Ak mi neodpovieš tak prisahám, že zoberiem mobil a zavolám tvojej mame!" zvýšil rozrušene hlas.

"Nie," pokrútila som hlavou a v tom som zacítila ako mi vzal tvár do dlaní.