No Control ( FF Harry Styles )

48. Neviem, či by som bol schopný pozerať sa na teba viac ako týchto pár minút

Stála som pred zrkadlom a hľadela na svoj odraz v šatách, ktoré ma Gemma donútila obliecť. A kým sa ona spokojne usmievala, ja som si dookola prehrávala slová, ktoré povedal Harry. Zmier sa s tým, že pre mňa je už iba trpkou spomienkou. Nič iné som pre neho nebola. Už nikdy nebudem.

„Myslím, že môj braček padne na zadok keď ťa uvidí," pobavene sa zasmiala a mňa prekvapilo s akou ľahkosťou to povedala. Ako by to bolo tak jednoduché. Akoby sa nič nestalo, akoby ma vôbec nenávidel.

„Myslím, že odíde hneď ako ma zbadá," opravila som ju a otočila sa k nej.

„Nie," pokrútila razantne hlavou. „Som jeho sestra a toto sú moje narodeniny. Neurobil by mi to."

„Odmietol prísť keď sa dozvedel, že si mi poslala pozvánku," pripomenula som jej.

„Dobre no...nakoniec prišiel."

„Pretože nemá ani tušenia, že som tu."

„No tak Sam," povzdychla si pričom pretočila očami. „Prečo mi jednoducho musíš kaziť radosť z toho, že vás tu mám oboch?"

„Ja iba nechcem aby si kvôli mne mala pokazenú oslavu."

„Nebudem," usmiala sa presvedčene. „A teraz už žiadne zbytočné slová. Ide sa!" popohnala ma k dverám, ktoré následne otvorila. Už z chodby bolo počuť hlasy hostí, ktorí medzitým dorazili. „Čo je?" pozrela sa na mňa spýtavo, keď som nehybne zastala. Bola to už doba kedy som bola naposledy v spoločnosti a k tomu keď jeden z jej ľudí bol on.

„Potrebujem si odskočiť," zaúpela som a ukázala na dvere kúpeľne.

„Počkám ťa. Švihni si," povzdychla si na čo som iba neisto prikývla a rýchlym krokom som si to nasmerovala dnu kde som za sebou zamkla. Zúfalo som si povzdychla a pohľadom som prešla po miestnosti až kým som nenarazila na to čo som hľadala. Okno nad záchodom bolo ideálne a jediné riešenie ako sa z toho vyvliecť. A síce som to nechcela urobiť kvôli Gemme, nemala som na výber. On ma tu nechcel, nechcel o mne počuť a už dupľom si ma nepraje vidieť. A ja už nikdy neurobím to čo si on neželá.

„Au," sykla som keď som sa poškrabala o ostré krovie, ktoré mali na vonkajšej stene domu a o ktoré som sa pokojne mohla zachytiť a bezpečne zliezť dole.

„Utekáš?" zaznel mi za chrbtom známy hlas vo chvíli keď som sa pozerala na svoj obrovský škrabanec na ruke, z ktorého mi tiekla krv.

„Nie," pokrútila som razantne hlavou a otočila sa k Mikeovi, ktorý na mňa skúmavo pozeral. „Áno," vydýchla som následne keď mi došlo, že je zbytočné klamať.

„Poď so mnou," naznačil mi hlavou. „Neboj sa, nejdeme do domu," pretočil očami keď som sa ani nehla. „A ani do záhrady," dodal, keď som stále stála na mieste.

„A kam teda?"

„Do otcovej chaty."

„Ale..."

„Naozaj si myslíš, že moja nevlastná sestrička sa zmieri s tým, že jej najlepšia priateľka zdrhla z jej vlastnej oslavy?" spýtal sa ma so zdvihnutým obočím na čo som iba pokrútila hlavou. „Hneď ako sa dozvie, že si utiekla, pôjde ťa hľadať. Potrebuješ miesto kde ťa nenájde."

„A v chate ma hľadať nebude," pousmiala som sa keď mi to začalo dochádzať.

„A teraz už poď aby som bol čím skôr späť na oslave."

„Prečo mi vlastne pomáhaš?" pozrela som na neho keď som nasadla do auta, ktoré mal zaparkované pri zadnej garáži, ktorú poväčšine používal Harry kvôli novinárom.