No Control ( FF Harry Styles )

2. 29. Náš príbeh nemôže skončiť inak ako šťastne (Harry)

Boli to dni, boli to týždne. Boli to mesiace. A ja som sa za celý ten čas necítil o nič lepšie. Necítil som ani kúsok úľavy či pokoja. Každá moja myšlienka patrila iba jej. Každá moja predstava zahrňovala ju. Každý môj sen bol iba mojou fantáziou o nej.

Veril som, že sa vráti. Naozaj som potreboval dúfať, že sa v jedno ráno objaví u mojich dverí. Do detailu som si vedel predstaviť jej pohľad akým by sa na mňa pozrela a jej nesmelý úsmev, ktorý by mi venovala. Jej nepoddajné vlasy, ktoré by mala zopnuté do drdolu alebo ich mala iba tak neposlušne rozpustené. Jej rozťahané tričká, ktoré nosila najradšej a jej reč tela, ktoré by naznačovalo iba jedno. Túži ma objať rovnako ako ja ju zúfalo túžim držať vo svojom náručí.

Najhoršia časť na tomto všetko bolo vstať, zhlboka sa nadýchnuť, otrepať sa a ísť ďalej. A hoci som vedel, že bez nej nie som nikým, že bez nej som stratený a schopný kopať okolo seba až kým všetkých odo seba neodoženiem, nemohol som. Každý deň som vstával z postele prinútený bojovať sám so sebou. Bojovať s vlastnými démonmi, ktoré ma už raz zrazili na kolená. Strhli ma, nechali ma padnúť na úplne dno, kvôli nim som skoro stratil úplne všetko. No ona, iba vďaka Sam som nad nimi zvíťazil. Iba vďaka tomu, že vo mňa verila som sa znova postavil na nohy a bojoval ďalej, pretože som si naivne myslel, že mám za čo bojovať. No dnes...dnes som tu stal znova sám. Bez nej po mojom boku, bez akejkoľvek správy o nej. Nevedel som ako sa má, ako sa jej darí, ako je na tom. A to ma ubíjalo možno aj viac ako to, že ju nemám vo svojom živote.

„Harry," vyrušila ma z mojich myšlienok mama pričom nakukla do izby. „Môžem?" spýtala sa opatrne na čo som iba prikývol. Posledné týždne som u nej zbadal zmenu. Zmenu, ktorá spôsobila to, že som v nej videl to čo mi u nej chýbalo. A to čo som potreboval. Bolo to skutočné porozumenie a snaha stáť pri mne bez ohľadu na to ako sa rozhodnem.

„Som nervózny," priznal som sa na čo sa na mňa prekvapene pozrela. Určite nečakala, že sa jej s niečím priznám skôr ako začne vyzvedať. „Naozaj som nervózny mama," pozrel som sa na ňu vydesene na čo sa iba pousmiala a prikročila ku mne aby mi napravila golier na košeli.

„Stále si pamätám deň keď si sa narodil ty," šepla a v jej očiach sa začali zbierať slzy dojatia. „Tá chvíľa kedy mi ťa dali prvý krát do náručia," šepla na čo sa zasmiala. „Neverila som, že môžeš byť skutočný. A hoci som už pred tebou mala Gemm, s tebou to bolo iné. Vždy som túžila mať dievčatko, obliekať ju do dievčenských vecí, rozoberať s ňou babské veci, klebetiť..." začala vymenovávať, no následne sa zasekla. „No s tebou...s tebou som nemala ani najmenšie tušenie čo budem robiť," priznala sa pobavene. „Od prvej chvíli som sa bála, že zlyhám. Že- že ti nebudem môcť porozumieť, že nebudem vedieť s tebou rozprávať, že ti nebudem dobrou matkou..."

„Mama..."

„Nechaj ma dohovoriť," skočila mi do reči pričom jej z očí vyhŕkli slzy. „Všetky moje obavy sa naplnili. Ty si ma potreboval a ja som pochybila. Tak veľa krát," zvraštila obočím a mne to bolo ľúto. „No chcem aby si vedel, že tu odteraz budem vždy, tak ako pre teba tak aj pre tvoju dcérku. Čokoľvek budeš potrebovať..." nestihla dopovedať, pretože som jej skočil do reči a povedal niečo čo som si myslel, že už nikdy v živote nepoviem. Nie jej. Nie žene, ktorá ma porodila, vychovala a nakoniec ma sklamala. Žene, ktorá si však uvedomila svoju chybu a robila všetko preto aby to napravila. Žene, ktorá to nevzdala ani po mojom opovrhovaní, mojom neustálom odsudzovaní a ignorovaní. Žene, ktorá ma milovala viac ako čokoľvek iné a ktorú som aj napriek všetkému miloval rovnako.

„Potrebujem teba," vyhŕklo zo mňa na čo sa na chvíľku zháčila akoby neverila tomu čo počula. „Ja potrebujem teba mama," zopakoval som naliehavejšie na čo sa mi dojato hodila okolo krku. A hoci medzi nami bolo mnoho problémov a vecí, ktoré sme si spoločne vykričali, jediná vec ostávala istou. Ona bola moja matka.