No Control ( FF Harry Styles )

2.14. Rozhodnutie medzi správnym a ľahkým

Nalievala som mu do pohára gin pričom som na sebe cítila jeho pohľad. Nič nehovoril, iba čakal. Čakal kedy mu vysvetlím čo robím, hoci to sám už musel vedieť.

„Páči sa," otočila som sa k nemu a podala mu pohár pričom som si s ním následne okamžite štrngla a odpila si zo svojho.

„Ďakujem," odvetil pokojne a urobil to isté. Chvíľku som ho pohľadom iba hypnotizovala a nechávala mu čas aby sa začal pýtať, no on iba stále mlčky popíjal.

„Takže," nakoniec som to nevydržala a zhlboka sa nadýchla. „Pýtaj sa," vyzvala som ho.

„Na čo?" nechápavo sa zamračil a pohodlnejšie sa usadil pričom sa otočil smerom ku mne.

„Čo to robím, prečo tu sedím a pijem hoci moja mama leží v nemocnici a...."

„Nebudem sa ťa na to pýtať Sam," skočil mi do reči pričom pokrútil hlavou.

„Budeš sa mi to snažiť vyhovoriť?"

„Nie," odvetil pokojne.

„Vyčítať?" skúšala som ďalej.

„Ani ti to nebudem vyčítať," odpovedal jedným dychom na čo som zvraštila obočím, pretože som tomu nechápala.

„Tak na čo si ostal so mnou?" spýtala som sa na čo sa iba pousmial.

„Pretože to MY robíme. Staráme sa jeden o druhého."

„Nie vždy," pokrútila som hlavou hoci som vedela, že to nebola práve vhodná chvíľa, no ten alkohol mi zatemnil mozog. Vedela som, že Harry ešte stále pociťuje výčitky za to čo mi urobil, no ja som práve nerozmýšľala triezvo. Nie, ja som nerozmýšľala vôbec.

Hope when you take that jump, 

 Dúfam, že až skočíš,

you don't fear the fall.

 nemáš strach z pádu.

Hope when the water rises, 

 Dúfam, že až sa zdvihne voda,

you built a wall. 

 Ty postavíš stenu.

Hope when the crowd screams out, 

 Dúfam, že až davy zakričia

they're screaming your name. 

 Budú kričať tvoje meno.

Hope if everybody runs, 

 Dúfam, že keď každý utečie

you choose to stay. 

 Ty zostaneš.

„Bol som zlomený," šepol na čo sa pozrel na pohárik, z ktorého si následne poriadne odpil. „Myslím, že práve teraz to vieš pochopiť viac ako kedykoľvek predtým," dodal a jeho pohľad sa vrátil späť na mňa na čo som iba mlčky prikývla. Mal pravdu. Teraz som to chápala. Chápala som tú bezradnosť, ten strach zo straty milovanej osoby, ktorý mi nedovoľuje ani poriadne dýchať. A pri každej snahe, zlyhávam. Rovnako ako pri snahe udržať si pokoj a čistú hlavu, pretože je to úplne nemožné. A jediné čo mi ostáva pred úplným zrútením sa je útek. Zbabelý útek pred realitou, ktorá je až príliš bolestná na to aby sa dala zvládnuť.

„Bude to niekedy lepšie?" spýtala som sa potichu, pretože sa mi zatriasol hlas.

„Ak chceš vedieť, či ťa tá realita raz dobehne, tak áno."