No Control ( FF Harry Styles )

28. Pretože chcem aby si si pamätala čo si cítila keď si bola so mnou

Stála som v jeho byte a snažila sa potlačiť nervozitu z toho, že stojí oproti mne. A síce som čakala, že na mňa doľahne aj pocit viny v momente keď sa mu pozriem do očí, nič také sa nestalo. Miesto toho som to už iba chcela mať za sebou. Vziať si svoj nevybalený kufor, nasadnúť do lietadla a odísť za ním.

„Budeš v poriadku?" opýtala som sa ho a prikročila k nemu.

„Určite," prikývol. „A ty?"

„Budem," odvetila som jednoslovne.

„Odkáž mu, že ak ti ublíži tak si ho nájdem a..."

„Neublíži," skočila som mu do reči.

„Ale ak by náhodou,..." nadýchol sa.

„Ako je možné, že sa staráš aj napriek tomu čo som urobila?" znova som ho nenechala dohovoriť.

„Pretože ťa milujem," mykol ramenami.

„Aj ja ťa milujem Sebastián," pousmiala som sa a pohladila ho po líci. „Vieš to však?"

„No jeho miluješ viac," skonštatoval skôr sám pre seba.

„Neviem či to čo cítim je láska, no viem, že práve v tejto chvíli ho potrebujem."

„Rovnako ako kedysi si potrebovala mňa."

„Naozaj som to nemala v úmysle," povzdychla som si.

„To je v poriadku," usmial sa a prstami mi prešiel po vlasoch. „Chcem však aby si vedela, že sa nehnevám. Sklamaný síce som," nadvihol pravým obočím. „Ale za to si môžem sám. Z nás dvoch som to bol ja prvý, ktorý ťa rozbil na milión kúskov..."

„Sebastián," chcela som mu protirečiť, hoci som vedela, že má pravdu.

„Som rád, že tentoraz si to urobila prvá ty," dodal. „Nezniesol by som ak by som ti znova ublížil."

„Prečo by si mal?" nechápavo som sa zamračila, pretože to čo hovoril mi prišlo akoby očakával, že náš vzťah dopadne zle.

„Veď vieš, v živote sa stávajú rôzne veci," pokrčil ramenami, no akosi ma jeho výraz miatol. Niečo z neho vyžarovalo. Zrazu keď som pri ňom stála tak blízko mala som pocit akoby predo mnou stál niekto kto všetko úplne vzdal. V jeho očiach nebola žiadna nádej, žiadna iskra a ja som to z jednej strany chápala. No z druhej...niečo mi hovorilo, že to nie je iba kvôli sklamaniu, ktoré zažil a ani kvôli nášmu rozchodu. Bolo v tom viac. Oveľa viac.

„Určite budeš v poriadku?" uisťovala som sa keď som odchádzala.

„Bež lebo zmeškáš let," žmurkol na mňa.

„Vieš, že mi môžeš kedykoľvek zavolať. Nech sa stalo čokoľvek, stále mi na tebe záleží."

„Viem," prikývol pričom sa jemne pousmial.

„Opatruj sa," vydýchla som, pobozkala som ho na líce a odišla.

Cestou v taxíku som nad ním premýšľala. Celé toto naše stretnutie bolo zvláštne. Úprimne som k nemu išla so stiahnutým žalúdkom pripravená vypočuť si od neho spŕšku nadávok. No miesto toho som sa dočkala pokojného Sebastiána, ktorý sa aj napriek všetkému stará a zaujíma o mňa.

Na letisku som si odbavila batožinu vcelku rýchlo keďže som došla iba hodinku pred zatvorením brány. Posadila som sa na stoličku, preložila si nohu cez nohu a vybrala z kabelky mobil.

Už o pár hodín...

Naťukala som správu, no nakoniec som ju aj okamžite zmazala. Už iba to, že tu sedím a mierim za ním bolo bláznivé, písať mu ako veľmi sa na neho teším neprichádzalo do úvahy. No aj napriek tomu som mala neskutočné nutkanie mu napísať.