No Control ( FF Harry Styles )

2. 5. A možno to, že si nás nepamätám tiež neznamená, že som ťa prestala milovať

Neutíchajúca túžba ma poháňala vpred. Chcel som odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť. Odísť od všetkých, no najmä odísť od nej. Čo najďalej pričom sa ani neobzrieť. Nechať za sebou fakt, že je živá a zdravá. Že všetko čomu som veril a čím som sám seba posledné mesiace presviedčal je aj pravda. No pri aute som sa zastavil a zhlboka sa nadýchol. Každá bunka v tele kričala aby som sa vrátil. Aby som ju videl ešte raz, posledný krát predtým ako zbabelo utečiem. Znova.

Môj pohľad padol na fľašku, ktorú som zvieral v rukách a silno som zovrel viečka.

„Povedz mi, že neplánuješ nasadnúť do toho auta a nedajbože šoférovať," vyrušil ma z mojich mučivých myšlienok Robin, ktorý sa tam objavil.

„Ako by na tom záležalo," povzdychol som si a otočil sa smerom k nemu, no to už kráčal smerom ku mne.

„Pil si," vzal mi z rúk fľašu na čo som chcel protestovať, no predbehol ma. „Takto nikam nepôjdeš."

„Tak si zavolám taxík," mykol som ľahostajne ramenami a snažil sa z vrecka vytiahnuť mobil.

„Rovno do Londýna alebo domov?" spýtal sa a v jeho hlase som započul iróniu.

„Londýn je mojim domovom," podotkol som.

„Naozaj tomu veríš?" nadvihol obočím a čakal na moju odpoveď, no môj pohľad v tom zablúdil na vchod do reštaurácií odkiaľ práve vychádzala Sam zakvačená o rameno toho chlapa. A či som chcel alebo nie, jej spokojný úsmev, ktorý jej svietil na tvári v sprievode s ním ma nenechal chladným. „Je to jej ortopéd," ozval sa znova Robin čím ma donútil pozrieť späť na neho.

„Nepýtal som sa," okamžite som sa zamračil.

„To neznamená, že ťa to nezaujíma," pousmial sa na čo som iba pretočil očami. „Sam!" zrazu zavolal jej meno na čo sa otočila a pomalým krokom ku nám podišla zatiaľ čo jej doktor ostal stáť pri ďalšom aute.

„Robin?" pousmiala sa na neho a mne sa doslova podlomili nohy.

„Už idete?" spýtal sa jej.

„Uhm," prikývla. „Robb si myslí, že by som to ešte nemala preháňať."

„Už iba to, že si tu prišla po vlastných je zázrak," uznanlivo prikývol, no mňa zaujalo to slovné spojenie.

„Po vlastných?" následne som sa zamračil a zmätene pozrel na Robina.

„Po prebratí z kómy som mala ľavú polovicu tela úplne ochrnutú," odpovedala jedným dychom. „No našťastie a hlavne vďaka Robbovi," jej pohľad zablúdil na neho. „Som to zasa ja. Kompletná a funkčná," s úsmevom dodala a mne neunikol fakt akou odovzdanosťou na neho hľadí.

„Ja- ja som to nevedel," zakoktal som sa, pretože som si uvedomil ako veľmi ma potrebovala. To ja som mal byť pri nej, to ja som jej sľúbil prekonávať s ňou neprekonateľné, no miesto toho som zbabelo zdrhol. Rovnako ako som to plánoval teraz. Nedodržal som nič z toho čo som jej sľúbil, nebojoval som pre ňu, nechal som ju odísť, donútil som seba naučiť sa žiť vo svete kde neexistuje ona. „Sam, prepáč ja..." snažil som sa nájsť vhodné slová aby som sa ospravedlnil hoci som vedel, že si nič z toho nepamätá.

„To je v poriadku Harry," skočila mi do reči. „Nakoniec všetkého si človek tak či tak vždy vyberie iba sám seba."

„Nie, takto to nie je," pokrútil som hlavou. „Teda chcem tým povedať, že to tak nemusí byť. Ty..." chcel som dopovedať, no potom som sa zasekol, pretože som nevedel čo všetko vie o našej minulosti. „Čo ja?" spýtala sa ma tichým hláskom zatiaľ čo ja som premýšľal, že to urobiť nemôžem. Nemôžem sa vracať do minulosti, nemôžem sa v nej vŕtať a už dupľom nemám právo pripomínať jej niečo čo bolo pre nás oboch tak dôležité. Nie po tom ako som ju opustil a vzdal to s ňou.