No Control ( FF Harry Styles )

2.13. No pravdou je, že ho nemiluješ...

Stála som pred jeho dverami a snažila sa zhlboka nadýchnuť. No pri každom jednom pokuse som úplne zlyhala. Moje telo sa chvelo a moje prsty na rukách sa nevedeli zastaviť v kmitavom pohybe. Pripadalo mi to ako jeden z tých zlých snov, len s jedným rozdielom. Z tohto som sa nedokázala prebudiť.

„Samantha čo tu chceš?" pretočil očami a ja som sa naozaj snažila nerozplakať. No každá moja myšlienka sa vracala späť k vete, ktorú som sa tak snažila vymazať. Chcela som zabudnúť, chcela som aby sa to nikdy nestalo. Aby...aby som sa teraz prebudila a všetka tá úzkosť, ten strach a tá bolesť bola jednoducho preč.

„Ja..." zajakala som sa, pretože sa mi zlomil hlas. „Harry ja...."

„Stačilo Sam," pokrútil hlavou pričom ma zadržal. „Už naozaj stačilo."

„Ale ty to..."

„Naozaj som si myslel, že to zvládnem, no nedokážem to. Vyjadrila si sa jasne a dokonca si to aj dosť jasne dnes dala najavo. A ja som to pochopil," pobavene sa zasmial. „Do tvojho života už viac nepatrím..."

„Môžeš ma prosím..."

„Nie," pokrútil hlavou.

„Ale..." chcela som to zo seba dostať. Naozaj chcela, pretože on bol práve jediná osoba, ktorá ma mohla zachrániť. Pri ktorej by stačilo aby ma vzal do svojho náručia a ja by som vedela, že všetko dobre dopadne. Pretože s ním po mojom boku bolo všetko možné. No on...on ma od seba odháňal. Znova...práve vo chvíli kedy som ho najviac potrebovala.

„Mala by si ísť," šepol pričom ho vôbec nezaujímalo prečo som sa práve rozplakala. Pôsobil tak presvedčene, tak odhodlane až ma to ubíjalo. Ešte viac a tá bolesť sa každou sekundou zväčšovala až som to nakoniec nevydržala a zbabelo sa otočila a ušla skôr ako som sa mu tam stihla úplne položiť. Pretože som to naozaj nezvládla. V živote som už zažila mnoho pádov, no tento...tento sa mi zdal konečný a ja som už naozaj nevládala. Nemala som síl sa znova postaviť a bojovať. Nedokázala som sa pretvarovať, že to zvládnem keď realita bola taká, že som bola zlomená.

Cítila som chlad, no ani to ma neprinútilo vstať. Pohľadom som sa upínala na hladinu vírivky v jaskyni pričom som bola schúlená v klbku. Nedokázala som premýšľať, nedokázala som nič. Jediné čo som chcela bolo, aby to bolo preč. Aby som prestala cítiť, pretože ja som už viac nedokázala cítiť. Nezniesla som už ten pocit bezmocnosti a bezradnosti voči osudu, ktorý sa mi zjavne snažil každú minútu môjho života zničiť celý svet.

„Sam!" započula som krik, ktorý sa šíril na záhrade, no neodpovedala som. Nechcela som aby ma niekto našiel. Nechcela som nikoho vidieť, nikomu sa pozrieť do očí a už dupľom niekoho počúvať.

„Sam," po pár minútach som započula povzdych, ktorý však bol o dosť bližšie ako predtým a ktorý patril jemu. Mužovi, o ktorom som si myslela, že to nikdy so mnou nevzdá. No pravdou bolo opak. Prvý krát to so mnou vzdal, druhý krát ma od seba odstrčil. A teraz? Teraz tu bol a jeho pohľad som na sebe cítila hoci som ani nepodvihla tvár. „Bože, Sam," šepol pričom ku mne doplával a ja som zacítila jeho nepatrný dotyk na mojom ramene pričom som inštinktívne cukla. „Som tu," pokračoval opatrne, no keď si všimol, že ho ani neregistrujem, presadol si na schodík oproti mne pričom mi vzal tvár do dlaní a prinútil ma aby som ju zodvihla a pozrela sa na neho. Jeho obrovské zelené oči na mňa síce hľadeli ustarostene, no pre mňa to už nič neznamenalo. „Prepáč," zvraštil obočím na čo mi vypadla ďalšia slza. Nechápala som odkiaľ sa tie slzy berú, no nedokázala som to už viac kontrolovať. „Ja...ja som to nevedel. Bol som nahnevaný a..."