No Control ( FF Harry Styles )

2.6. To, že spolu nie sme neznamená, že k sebe nepatríme

Sedel som na posteli a pohľadom som sa prerýval do obrazu oproti mne. Zrkadlo, ktoré mi stálo v rohu izby mi celý ten čas dokazovalo, že starý Harry je už nenávratne preč. Prázdny pohľad, v ktorom nič neostalo. Lícne kosti, ktoré mi vyčnievali z vychudnutej tvári a bledá pleť, ktorá bola len dôsledkom nezdravého životného štýlu posledných mesiacov.

„Zlatko?" zrazu mi do izby nakukla mama pričom sa ani neunúvala zaklopať. „Čo robíš?" následne sa zamračila keď si všimla, že iba bezducho sedím.

„Nič," odvrkol som a pokrútil hlavou aby som zahnal moje myšlienky.

„Chceš sa porozprávať?" opatrne si prisadla ku mne.

„O čom?" odvetil som otázkou pričom som sa na ňu ani len nepozrel. Na čo by som to aj robil? Zakaždým keď môj pohľad padol na ňu, moju myseľ pohltili spomienky na to ako bola proti nášmu vzťahu.

„O všetkom."

„Konkretizuj," odbil som ju hoci som vedel čo chce rozoberať.

„Tvoj návrat, zistenie, že Samantha je späť, jej vzťah s Robbom, tvoje..."

„Vzťah s Robbom?" skočil som jej do reči a konečne na ňu upriamil zrak hoci mi to nebolo dvakrát prijemné.

„Vy ste ešte tento rozhovor neviedli?" okamžite sa zamračila keď jej došlo, že o ničom neviem. Ani som len nemusel odpovedať. „Harry prepáč, ja...nevedela som, že..." snažila sa ospravedlniť, no zakoktala sa.

„Ty len jednoducho vždy vieš všetko pokaziť," dokončil som za ňou a postavil sa z postele.

„Kam ideš?"

„Niekde kde nebudeš ty," odvetil som jej bez záujmu a zamieril si to k dverám, ktoré nechala pootvorené. Na chodbe som sa však stretol s Gemmou, ktorá sa za mnou vybrala dole schodmi.

„Do kedy sa k nej mieniš takto správať?!" vybehla na mňa keď sme sa dostali do obývačky.

„Dovtedy kým ma to neprestane baviť," mykol som ľahostajne ramenami.

„Ona za nič nemôže Harry!" zvýšila hlas na čo som pretočil očami a prehodil cez seba bundu, ktorá mi visela na chodbe. A síce leto bolo presne v polovici, vo vzduchu povieval studený vietor. „A k tomu...je to tvoja matka."

„Matka, ktorá bola proti môjmu vzťahu," pripomenul som jej a otočil sa k nej. „Matka, ktorá dala radšej na úsudok ako na šťastie svojho vlastného syna! Matka, ktorá nepočúvala a ako prvá zo všetkých bola tá, ktorá chcela zničiť to čo som so Sam mal!"

„Oľutovala to," pristúpila ku mne o krok bližšie. „Už vie, že sa mýlila. Nemôžeš ju predsa zvyšok života nenávidieť len za to, že ťa chcela chrániť."

„Nie, to nemôžem," pokrútil som rozhodne hlavou. „No pohŕdať ňou každopádne môžem."

„Potrebuješ ju viac ako ona potrebuje teba," šepla pričom nechápavo pokrútila hlavou. „Raz si to uvedomíš a potom dolezieš s plačom aby ti odpustila. A ona to síce urobí, pretože ťa miluje, no tie rany, ktoré si jej svojou odmeranosťou a trucovitosťou spôsobil ju budú bolieť ešte dlho potom."

„V to dúfam. Kiežby ju boleli zvyšok života a každým dňom jej pripomínali, že ako matka úplne zlyhala!" vyhŕklo zo mňa, no v tom som na svojom ľavom líci zacítil facku, ktorú mi moja sestra udelila. Prvé sekundy som na ňu prekvapene pozeral, neschopný slova. Bolo to po prvý krát kedy sa na niečo také opovážila a ja som úprimne nevedel ako zareagovať. Zjavne na tom bola podobne, pretože v jej tvári bolo vidieť zdesenie a ľútosť. No aj napriek tomu neustúpila. Ani napriek tomu nepovedala prepáč.