No Control ( FF Harry Styles )

15. Bol som nahnevaný a....priznávam, že aj ublížený

Pomalými krokmi som schádzala dole schodmi a z líc si utierala slzy. Pri poslednom schodíku som sa ešte zhlboka nadýchla a nahodila hranný úsmev, ktorým som sa chcela pred všetkými ubrániť.

„Dobré ráno," zamrmlala som si popod nos, pretože som si nebola istá či je tu aspoň jedna osoba, ktorá so mnou bude rozprávať. Teda ak odmyslím Gemmu, s ktorou som sa včera rozprávala až do noci.

„Robin dlhuješ mi dvacku!" zakričala Bell a hneď na to sa z kuchyne vynoril Robin a pozeral na mňa so zdvihnutým obočím.

„Čo je?" vyhŕklo zo mňa keď som ten jeho pohľad už dlhšie nevydržala.

„Sklamala si ma," povzdychol si, no jeho tón bol pobavený. „Stavil som sa s tvojou sestrou či sa aspoň ukážeš, no a ja som vsadil na to, že ani nevylezieš z izby."

„Smola, svoju sestru poznám viac ako ktokoľvek iný," zazubila sa Bell.

„To asi ťažko," zašomrala som si a prešla okolo Robina do kuchyne kde mama s Anne porciovali včerajšieho moriaka. „Mami?" ozvala som sa k nej neisto keďže si ma ani nevšimla.  Alebo lepšie povedané nechcela všimnúť.

„Anne môžeš prosím ťa odkázať tomuto dievčaťu nech mi dá vedieť keď sa vráti moja dcéra?" miesto odpovede sa otočila na Anne, ktorá na mňa prešla pohľadom.

„Mami prosím," zaúpela som keď som si uvedomila, že je zo mňa naozaj sklamaná, no miesto odpovede som sa dočkala iba hlúpeho ticha. „Môžeš sa na mňa aspoň pozrieť?" nabádala som ju a v očiach ma zaštípali slzy. Neviem či to bolo Vianocami alebo všetkým čo sa za posledné dni stalo, no cítila som sa viac sentimentálna ako kedykoľvek predtým. „Fajn," ironicky som zapriadla keď ma znova úplne odignorovala. „No potom mi nevyčítaj, že sa s tebou nesnažím komunikovať alebo, že ti nič nehovorím, pretože najprv by si sa ma musela naučiť počúvať," dodala som nakoniec a otočila sa na odchod pretože som mala pocit, že to už dlhšie nevydržím.

„Vždy ťa počúvam Samantha!" vyhŕklo z nej na čo som zastala v pohybe a silno som zovrela viečka aby som sa úplne nerozplakala. Vlastne ani neviem čo mi bolo, no to čo sa stalo s Haroldom pred chvíľkou, to ako ma od seba odohnal a teraz ignorácia mojej vlastnej matky spôsobila, že som sa cítila naozaj mizerne. „Vždy som tu bola pre teba, vždy som uprednostnila teba pred vlastným šťastím tak mi nevyčítaj, že..." nedopovedala, pretože sa jej hlas zachvel pričom si potiahla nosom čo znamenalo iba jedno. Plakala a iba ja som bola na vine, znova. Neisto som sa k nej otočila späť pretože som sa v tom chcela uistiť.

„Nechám vás. Idem rozprestrieť na obed keďže nám večera nevyšla," usmiala sa Anne keď zbadala, že taktiež plačem. „A ty," podišla ku mne. „Neopováž sa ju ešte viac vytrápiť," upozornila ma no jej hlas bol priateľský a vrúcny ako zakaždým.

„Pamätáš si na prvé Vianoce bez nášho otca?" opýtala som sa keď sme ostali samé a utrela som si slzy.

„Samantha nevyťahuj tu..."

„Pred večerou som prišla za tebou do kuchyne, presne tak ako teraz a chcela som ti niečo povedať," nenechala som ju prerušiť ma a pokračovala som ďalej. „Sadla som si na kuchynskú linku," prešla som okolo stola a nej a vyskočila na linku vedľa umývadla. „Chvíľku som ťa iba pozorovala a hľadala správne slová ako ti to povedať. A keď som už na to konečne nabrala odvahu, ty si sa rozplakala."

„Sam," otočila sa ku mne a hlboko si povzdychla.

„Mala som ti to povedať pretože si to potrebovala počuť. A ja som to potrebovala povedať."

„Bola som na dne zo smrti tvojho otca a..." chcela sa ospravedlniť pretože si zjavne myslela, že týmto mierim k tomu, že ma nikdy nepočúvala.