No Control ( FF Harry Styles )

35. Človek vždy može povedať nie

Pokojne som dýchala a cítila Harryho prsty ako mi prechádzajú po brušku. Ruku som si položila pod hlavu a užívala si posledné minúty jeho blízkosti. Harry ležal za mnou a objímal ma okolo pása pričom som každú chviľku zacítila jeho bozk v mojich vlasoch.
"Mal by si pomaly ísť," zamrmlala som rozospato pretože sa mi už pomaly zatvárali oči.
"Počkám kým nezaspíš," šepol na čo som sa prevalila na chrbát zatiaľ čo Harry svoju ruku nespustil z mojho brucha.
"Budeme v poriadku," pozrela som sa na neho.
"Ja viem," prikývol s jemným úsmevom na čo som zvraštila zmätene obočím. "Povedal mi to."
"Kto?" nechápala som.
"Náš synček," pousmial sa na čo som zodvihla obočím. "Sľúbil mi, že si dá pozor a taktiež dá pozor na svoju maminku," dodal.
"Myslím, že si sa musel pomýliť," zasmiala som sa.
"Ako to?" zamračil sa.
"Pretože si myslím, že to bude dievčatko."
"Nemyslím," pokrútil hlavou. "Bude to malý brčkavý Styles."
"Nie, bude to drobná zelenooká Styles."
"Nehádaj sa o tomto so mnou. Viem predsa čo som počal."
"Takže ty vieš?" pobavene som sa uchechtla.
"Stopercentný chlapček," prikývol s úsmevom pričom sa mu na líciach objavili dve malé rozkošné jamky a mňa v tej chvíli prepadla predstava ako asi bude vyzerať naše dieťa. Bude po ňom? Roztomilé, s dokonalými rysmi tváre a žiariacimi očkami. Alebo bude po mne?
"Vráť sa mi skoro," povzdychla som si a pohladila ho po líci.
"Vrátim sa hneď ako to bude možné," prikývol a nahol sa ku mne pričom sa mi jemne obtrel perami o tie moje.
"Myslím, že to bude ťažké," šepla som.
"Čo?"
"Toto všetko. Nechcem aby ťa to dieťa alebo ja nejako obmedzovalo a..."
"Toto už nikdy nehovor," skočil mi do reči. "Si mojou súčasťou Sam. Už som ti to povedal a poviem ti to znova. Milujem ťa a to, že sa nám prihodilo toto znamená iba jedno...musíš sa do mňa zamilovať tiež. Inak to nevidím," pokrčil ramenami a jeho tón hlasu mal pobavený podtón.
"Myslím, že to nebude ťažké," zasmiala som sa.
"Čo si to povedala?" prekvapene na mňa pozrel.
"Ale nič," provokatívne som sa pousmiala.
"Povedz to," nabádal ma.
"Nie," pokrútila som hlavou.
"Takže to nebude ťažké?" zopakoval nakoniec sám a pošteklil ma.
"Harry prestaň," smiala som sa keď mi rukou prešiel k mojim bokom, ktoré som mala neskutočne citlivé.
"Inak čo?" smial sa so mnou keď v tom sa otvorili dvere a obaja sme zmeraveli. Spýtavo som sa pozrela na Harryho, ktorý okamžite zoskočil z postele a chytil ma za ruku.
"Keď mi sestrička povedala, že je tu samotný Harry Styles, neveril som. No ako vidím, neklamala," pousmial sa lekár a podišiel k nemu aby si s ním podal ruku.
"Prepáčte za ten nočný prepad na vašom oddelení, no nemohol som to vydržať," ospravedlnil sa.
"To je v poriadku," prikývol a pohľadom prešiel na mňa. "Pacientke vaša prítomnosť očividne prospela," usmial sa na čo som iba nadšene prrikývla.
"Musím teraz na pár dní odísť z mesta..." nadýchol sa Harry a zrazu zvážnel. "Preto by som vás chcel požiadať pán doktor aby ste mi na nich dali pozor."
"Čo?" zháčila som sa. "Harry nie, ja..."
"V nemocnici jej nič nehrozí a ja sa potrebujem uistiť, že budú v poriadku."
"To nemožeš mysliet vážne?!" zamračila som sa.
"Chápem vás a nemajte obavy. Postaráme sa tu o nich," prikývol pokojne lekár a ja som pohľadom skákala z jedného na druhého.
"Toto je žart však? Nemožeš odo mňa očakávať, že budem súhlasiť s tým aby som na tomto mieste zostala celý ten čas ako budeš preč?!"
"Bude to iba týždeň a tri dni," pozrel na mňa.
"Týždeň a tri dni?" zopakovala som a v mojej hlase sa objavila panika. On asi chce aby som sa tu úplne zbláznila!
"Budeš tu pod dozorom a..."
"Ja nepotrebujem dozor!" vybuchla som, pretože moje pocity, ktoré boli akési zdvojnásobené ma úplne prevalcovali. "Neopováž sa ma tu nechať Harold!" varovala som ho a potom som sa otočila na lekára, ktorý to celé pozoroval a na jeho tváry sa črtal pobavený výraz. Naozaj mu táto situácia pripadala ešte vtipná?! "A vy? Vy ho predsa nemožete počúvnuť a držat ma tu nasilu!"
"Zaplatím vám," skočil mi do toho Harry na čo som sa ironicky uchechtla. "Zaplatím vám koľko si poviete, len mi ju tu nechajte kým sa nevrátim."
"Ty sa naozaj práve hodláš podplatiť lekára?" zodvihla som neveriacky obočím.
"Nie, práve sa tebe a nášmu dieťaťu snažím zabezpečiť pokoj a starostlivosť."
"U teba mi nič nehrozí," načrtla som. "Harry," sadla som si do tureckého sedu a otočila som sa k nemu pričom som ho oboma rukami chytila za tú jeho. "Ja- ja prisahám, že budem oddychovať. Ak bude treba, nevyjdem ani z postele. K tomu sú tam tvoje gorily a bude tam aj Karin, ona..."
"Karin ide s nami," skočil mi do toho na čo som spozornela.
"Čože?"
"Nechcela ísť, no chalani ju nakoniec presvedčili," odvetil potichšie na čo som sa iba zasmiala.
"Takže tomu hovoríš jej druhá šanca," šepla som si pre seba a pustila ho.
"Sam no tak," pretočil očami.
"Mal by si ísť."
"Nie je to moja vina. Ja som ju nepresviedčal," bránil sa.
"Ty si ju sem zavolal," pripomenula som mu.
"Záleží jej na tebe."
"Možno," odvrkla som. "No na vás a jej sne očividne o dosť viac."
"Nebuď nespravodlivá..."
"Tak ja som nespravodlivá?!" zháčila som sa. "Ak by tu prišla kvoli mne, ostala by tu. A s tým, že ju presviedčali dovtedy kým nesúhlasila za mnou nechoď. Človek vždy može povedať nie."
"Ty chalanov nepoznáš. Ak si niečo zaumienia, tak..."
"Takže zrazu je to vina chalanov," ironicky som poznamenala.
"Nemyslel som to tak," povzdychol si. "Iba hovorím, že..."
"Že za to Karin nemože. Chápem," znova som prikývla, no to som už radšej na neho ani nepozrela. Zabolelo ma, že hľadal výhovorky iba na to aby jej čin obhájil hoci ju ani nepoznal.
"Prečo mi z úst ťaháš slová, ktoré som nikdy nepovedal?!" zháčil sa tentoraz on.
"Choď už," odvrkla som.
"Sam," povzdychol si a nahol sa ku mne, no to som si presadla k druhému kraju postele ďalej od neho. "To sa naozaj chceš pohádať posledné minúty pred mojím odchodom?"
"Ja iba chcem aby si už odišiel," zopakovala som na čo ostal ticho. A síce som na neho nepozerala, cítila som na sebe jeho pohľad.
"Postarajte sa o ňu," nakoniec sa ozval na čo lekár iba prikývol a Harry sa po menšom zaváhaní vybral ku dverám, pri ktorých sa ešte otočil. Zdalo sa mi, že sa nadýchol, že niečo povie, no nakoniec si to akoby rozmyslel a zabuchol za sebou dvere.
Prvé dva dni v nemocnici boli strašné. Prešla som roznymi vyšetreniami a stále do mňa pchali akési vitamíny. Najhoršie na tom bolo, že som sa cítila osamela a odstrčená. Odstrčená niekým kto mi sľúbil so mnou chce prekonávať neprekonateľné, no nemal ani len guráž zavolať mi.
Budeš teta...chcela som ti to povedať inak, no neberieš mi telefón...
Napísala som keď mi konečne na tretí deň doniesol jeden z ochrankárov moj mobil. Naťukala som jej číslo a chcela odoslať, no bola som na to príliš zbabelá. Miesto toho som to vymazala a vytočila jej číslo, znova. Dnes už po šiesty krát.
"Hm?" ozvalo sa z druhej strany po treťom zvonení.
"Gemma?" zamračila som sa.
"Nie?" odvetil mužský hlas, ktorý mi bol síce známy, no nevedela prísť na to ku komu ho zaradiť.
"Caleb kto volá," započula som v tom jej rozospatý hlas a ja som v tej chvíli až prekvapene zhíkla.
"Caleb?" pobavene som sa zasmiala. "Nehovor mi, že ty a Gemma...o moj bože..."
"Tak kto to je?" znova sa ozval hlas Gemmy a v tom som iba započula šramot.
"Áno?" opýtala sa následne keď sa jej podarilo dostať sa k mobilu.
"Kedy si mi akože chcela povedať, že si svoj vzťah s tým šarmantným barmanom prehĺbila do vzrušujúceho a nespútaného sexu?" opýtala som sa pobavene.
"Sam?" zháčila sa. "Prečo mi voláš?" opýtala sa následne.
"Pretože si nereagovala ani na jednu moju správu."
"Odišla si. Znova...no tentoraz bez rozlúčky," pripomenula mi.
"Ja viem," povzdychla som si. "A mrzí ma to."
"Mňa ešte viac."
"Gemm..." nadýchla som sa pričom sa mi zachvel hlas a pohľadom som si prešla na brucho. "Potrebujem s tebou hovoriť."
"Hovoríme spolu. Teraz."
"Nie takto. A nie za takých okolností."
"Prepáč, no nehodlám prísť na druhý koniec sveta iba kvoli tomu, že ty to chceš," ironicky poznamenala a ja som si v tej chvíli bola istá, že je na mňa poriadne napálená.
"Prídem ja. O týždeň sa stavím v Holmes a porozprávame sa. Musím sa ti s niečim..."
"Ako chceš. Veď vieš kde bývam," nenechala ma ani dohovoriť.
"Nesprávaj sa takto," zvraštila som obočím.
"Prepáč, no to ty si bola tá, ktorá sa na mňa ako prvá vybodla," pripomenula mi na čo som si spomenula na Karin. Bolo možné, že zakaždým som dokázala urobiť rovnakú chybu? A iba kvoli svojej nerozvážnosti, som neúmyselne kopala všade okolo seba.
"Vynahradím ti to. Sľubujem," šepla som.
"Musím končiť Sam."
"Dobre. A Gemma? Mám ťa rada."
"Ahoj," odzdravila mi a položila mi. Bez toho aby to zopakovala po mne ako zakaždým. Bez najmenšieho náznaku ľútosti. Bez ničoho.
"Kedy budem vedieť, či je to chlapček alebo dievčatko?" spýtala som sa lekára keď ma na konci týždňa prišiel skontrolovať.
"Je to ešte príliš skoro. Vaše dieťatko je veľkosťou možno ako zrnko ryže..."
"A to je v poriadku?" skočila som mu do reči. "Teda chcem vedieť či nie je príliš malé alebo veľké na to obdobie."
"Je tak akurát," zacukali mu kútiky úst do pobaveného úsmevu. "Ako som vám hovoril hneď po vyšetreniach. Ste na začiatku piateho týždňa, čo znamená, že počaté muselo byť niekde okolo Nového roka a..."
"Presne na Nový rok," opravila som ho a zasnene som sa pousmiala pri spomienke mňa a Harryho v aute kedy sme sa dohodli, že začneme spolu spávať až do mojej svadby. Kto by však povedal, že to nakoniec takto dopadne? "Pán doktor?" následne som sa zamračila.
"Áno?"
"Keď som iba v piatom týždni tak ako je možné, že som už mávala ranné nevoľnosti? Myslela som si, že tie prichádzajú tak v druhom, treťom mesiaci tehotenstva."
"Začiatky nevoľnosti prichádzajú tak na konci šiesteho týždňa kedy sa pomaly plodu vytvára srdce, ktoré začne pumpovať tep čo sposobí zmenu hormónov, no existujú výnimky, ktoré príznaky pocítia o dosť skor. No ničoho sa obávať nemusíte," uistil ma keď v tom niekto zaklopal a vo dverách sa následne zjavila obrovská kytica červených ruží. V tej chvíli sa mi doslova na chvíľku zatajil dych a telom mi prešla vlna vzrušenia.
"Tak ako sa má budúca mamička?" ozval sa hlas a ja som sa v tom zamračila. Za kyticou sa objavila Paulova tvár a v tej chvíli som vydýchla kyslík, ktorý som nevedomky z rozpakov, že to je Harry v sebe udržovala.
"Paul," usmiala som sa a hoci som sa snažila, nedokázala som zakryť sklamanie.
"Ale no ták," povzdychol si, pristúpil ku mne a pobozkal ma na čelo. "Aspoň sa tvár, že ma rada vidíš."
"Prepáč, ja len, že som čakala..."
"Zlatko, Harry má teraz veľa práce, no poslal ma aby som ťa odtiaľto vzal preč," skúsil, no ani to mi nevyčarilo na tvári ten úprimný úsmev.
"Idem teda vypísať prepúšťaciu správu," ozval sa doktor na čo som iba prikývla a on odišiel z miestnosti.
"Ako sa cítiš?" posadil sa oproti mne a podal mi kyticu.
"Dobre," prikývla som a privoňala k ružiam. "Je od neho?"
"Nie," odvetil neisto. "Je odo mňa. No som si istý, že doma ťa čaká s plnou izbou ešte krajších ruží," dodal skoro okamžite.
"Ďakujem," usmiala som sa a naozaj som mu bola vďačná, že sa snažil. No ja som vedela, že sa niečo deje. Harry sa mi ani raz od svojho odchodu neozval, nedal mi dokonca ani vedieť kedy sa vrátil a do nemocnice po mňa poslal svojho ochrankára. A síce svojho najobľúbenejšieho, stále to bol iba ochrankár...

P.S.: Ďakujem za hlasovanie, hviezdičky a občasné komentáre. No naozaj by ste ma potešili keby ste aj miesto hviezzdičiek pridávali aj viac komentárov aby som vedela čo možem ešte vylepšiť. Vaše postrehy, akoby ste chceli aby sa príbeh uberal a podobne. Čo si myslíte o postavách a tak. Vopred ďakujem a prajem ešte peknú nedeľu ;)