No Control ( FF Harry Styles )

17. ....a potom chcem s tebou prežiť pekný Nový rok

Stála som na zastávke a v rukách zvierala kabelku, v ktorej som mala topánky so šatami. A síce by som mala byť nadšením bez seba, že o pár hodín uvidím Sebastiána, pravdou bolo, že som sa cítila prázdno. Akoby to o čom som vždy snívala zatienilo to čo v súčasnosti chcem. Vedela som, že je to iba prechodné. Vedela som aj to, že to nič viac ako vášeň nemôže byť. No aj napriek tomu to bolo silnejšie ako ja. Neprešla ani sekunda aby som nepomyslela na jeho zmyselné dotyky, na jeho pery vychutnávajúce si kúsok po kúsku moje telo, na jeho tiché slastné povzdychy, ktoré patrili iba mne.

„Slečna idete alebo môžem ísť?" vyrušil ma z myšlienok chlap, ktorý ako jediný so mnou čakal na zastávke. Až vtedy som si uvedomila, že autobus je už pred nami a je na čase nastupovať.

„Môžete," odvetila som a odstúpila sa mu z cesty pričom som sa zhlboka nadýchla. Pozrela som sa smerom na cestu, na ktorej asi pred 15- timi minútami zmizol Kristián v aute a následne sa môj pohľad stretol s pohľadom šoféra, ktorý čakal kedy nastúpim.

„Tak bude to ešte dnes?" opýtal sa nakoniec keď som ostala zmeravene stáť.

„Môžete ísť," odpovedala som pričom som okamžite vystrašene zaúpela. Nedávalo to zmysel. Práve som odmietla jediný spoj, ktorý by ma načas mohol dostať k môjmu snúbencovi. K mužovi mojich snov, mojej prvej láske, mojej skutočnej láske. No prečo som doparoma potom nenastúpila do toho hlúpeho autobusu?!

Vo chvíli kedy som si uvedomila čo som urobila sa ma zmocnil strach. Strach z toho aký vplyv majú moje pocity na moje rozhodovanie sa. Sebastiána som milovala, musela som ho milovať, no aj napriek tomu, to čo cítim k Harrymu, ma donútilo ostať tu.

„Doparoma!" zahromžila som si popod nos keď mi došlo, že so sebou nemám ani mobil aby som zavolala Kristiánovi. Bez neho sa späť na chatu nedostanem a taktiež sa už nedostanem domov keďže toto bol posledný spoj v tento deň. „Ja hlupaňa!" zavrčala som následne a pomaly na mňa začala upadať panika. Bola som sama, bez telefónu v akejsi diere, približne dve hodín cesty od chaty kde boli všetci a ďalšie tri hodiny od domova.

„Upozorňujem, že o hodinu a pol zatvárame," privítal ma barman v bare, ktorý som ako prvý našla po ceste dedinou.

„Je iba osem," pozrela som na neho nechápavo.

„A? Je Nový rok," pripomenul mi akoby som to nevedela.

„A práve preto by ste mali mať otvorené až do neskorého rána."

„Neviem ako vy slečna, no ja hodlám vstúpiť do Nového roka s mojou rodinou," odvrkol kúsok podráždene na čo som sa radšej už iba usmiala a objednala si dvojitú vodku a pomarančový džús. Sadla som si na barovú stoličku a rozmýšľala čo urobiť.

„Môžete mi požičať váš mobil?" opýtala som sa následne keď mi došlo, že nejaký určite musí mať. „Zaplatím vám to čo pre volám," pretočila som očami keď som zbadala jeho výraz. Miesto odpovede mi ho po menšom zaváhaní iba hodil na barový pult pričom si niečo zašomral popod nos. A síce tento chlap nebol dvakrát prijemný, bol asi jediná moja reálna záchrana.

„No tak mama zdvihni to," nervózne som poklepkávala prstami po bare až kým to do tretice nezodvihla moja sestra.

„Prosím?"

„Bell daj mi mamu," nakázala som okamžite.

„Sam? Odkiaľ voláš?"

„Som v jednom bare a nemám sa ako dostať späť."

„Nemala si byť v autobuse za tvojím Sebastiánom?" ironicky zapriadla do telefónu čím ma ešte viac znervóznila.

„Do čerta Bell jednoducho zavolaj svojmu manželovi nech sa otočí a..."