No Control ( FF Harry Styles )

34. A ono ťa nikdy neopustí. To ti sľubujem...

Hlboký nádych a výdych. Ešte tri krát za sebou a zvládnem to. Otvorím oči, vyjdem z postele a znova sa usmejem.
Presvedčím všetkých naokolo, že som v poriadku. Mama sa začne znova smiať, Isabell sa vráti domov a otec...ten sa spamätá tiež. Viem, že je to všetko moja vina. To ja som sa zamilovala nesprávne, to iba kvoli mne začala mať moja rodina problémy so susedmi, ktorí na nás ukazovali prstom a ohovárali nás na každom rohu. Kto vie čo by sa stalo ak by vedeli, že moj vzťah so Sebastiánom neostal bez následkov. Moje malé bábätko, láska moja. Je mi to tak strašne ľúto...je mi ľúto, že som ho nevedela zastaviť, že som za nás nebojovala, že som nebojovala za teba. Možno ak by som sa vzoprela, ak by som nahrabala odvahu, všetko by bolo iné...ty by si tu teraz bola so mnou, držala by som ťa v náručí, prihovárala by som sa ti a strácala v tvojom úsmeve, ktorý by bol určite rovnaký ako ten jeho...
XXX
"Sam?" zrazu som započula hlas, ktorý sa šíril z diaľky. Okamžite som sa zamračila a skryla fotku z ultrazvuku  pod vankúš. "Sam, no tak preber sa!" ten hlas sa nebezpečne priblížil a v tom som na ramene zacítila dotyk, ktorý ma donútil precitnúť. Otvorila som oči a nad sebou zbadala Harryho vydesenú tvár.
"Čo je?" zalapala som po dychu a chcela sa zdvihnúť na lakte keď v tom som v podbrušku zacítila ostrú bolesť. "Au!" sykla som a schúlila sa do kĺbka.
"Sam ty...krvácaš," zamračil sa a pohľadom prešiel na miesto, ktoré ostalo odkryté po tým ako som sa pretočila na bok.
"Bolí to," zakvílila som a z oči mi vyhŕkli slzy.
"Ideme do nemocnice!" chcel okamžite vyskočiť z postele, no zachytila som ho za ruku.
"Nie," šepla som pričom sa mi zatočilo v hlave a cítila som ako na mňa pomaly doľahla náhla únava. "Zobuď Karin," nakázala som mu.
"Ale..." chcel protestovať, no prerušila som ho.
"Ak tam pojdeš so mnou, vzbudí to pozornosť."
"Sam ale..."
"Prosím," zakvílila som opäť a päsťou som od bolesti zovrela vankúš. Harry už nič nepovedal iba vybehol z izby. Rukou som si nahmatala bruško, ktoré bolo až príliš tvrdé na čo ma pochytil strach.
"Sam preboha!" zaúpela Karin, ktorá vyzerala, že sa ani z párty poriadne nestihla dostať do postele.
"Poď," pribehol ku mne Harry a pomohol mi vstať. Našťastie bolesť kúsok prešla, no vedela som, že sa vráti znova. Bola v pravidelných intervalov kedy prichádzala a odchádzala. "Idem s vami," zaúpel ešte pri dverách kde nás doprovodil a ja som sa zoslabnuto otočila k nemu v jeho náručí, v ktorom ma podopieral.
"Budem v poriadku," prešla som mu dlaňou po líci.
"Sam," povzdychol si moje meno a ja som v jeho hlase započula náznak zúfalstva. "Prosím povedz mi, že si mi neklamala v tom, že si navštívila svojho gynekológa."
"Harry..."
"Nie som predsa idiot aby som nevedel čo to krvácanie znamená!" zvýšil hlas a v jeho pohľade som zbadala niečo čo ma zabolelo. Okrem strachu v ňom bolo sklamanie.
"Mali by sme ísť," vstúpila nám do toho Karin na čo som iba mlčky prikývla a pomaly prestúpila k nej. Nastúpila som do auta a posledné čo som zbadala bol jeho zúfalý výraz tváre.
"Našťastie sa nám to krvácanie podarilo zastaviť, no musíte si dávať väčší pozor," karhal ma lekár, ktorý ma hneď vzal do kliniky zatiaľ čo Karin s jedným z ochrankárov, ktorý nás priviezol čakali na chodbe.
"Doktor povedzte mi...bol to..." ani som to nedokázala vysloviť pretože moj hlas sa zachvel.
"Bol to nábeh na spontánny potrat," prikývol a mňa v tom popadol pocit stiesnenosti. "No našťastie je bábätko v poriadku," dodal a ja som rukou prešla na bruško pričom mi vyhŕkli slzy.
"Bábätko?" zopakovala som zamyslene pričom sa mi na tvári objavil nepatrný náznak úsmevu.
"Nevedeli ste o tom?" prekvapene zodvihol lekár obočím keď si všimol moju reakciu.
"Nie," zasmiala som sa hoci mi po líci stekali slzy. Bolo to zvláštne, no aj napriek tomu, že som sa tejto predstave stránila a vehementne ju odmietala, zrazu som sa cítila šťastná a pokojná. Moje celé vnútro zaliala dávka pokoja, ktorá ma ubezpečovala, že tentoraz to dopadne inak. Že tentoraz je na to správny čas, ja som na to pripravená a otec dieťaťa je...
"To nie," zaúpela som hneď ako som si uvedomila jednu doležitú vec. "Pán doktor v ktorom som mesiaci?" zamračila som sa na neho.
"Podľa veľkosti embryia to tipujem na prvý mesiac. No zajtra po podrobných vyšetreniach budeme múdrejší," pousmial sa a ja som si v tom spomenula na posledné milovanie so Sebastiánom.
"Mohla by som byť tehotná zhruba dva týždne?" opýtala som sa po rýchlostnom prerátaní.
"To určite nie. Váš plod meria zhruba 7 milimetrov čo znamená, že ste približne na začiatku piateho týzdňa," oznámil mi.
"A ste si tým úplne istý?"
"Som lekár slečna Growlová," pobavene sa zasmial.
"Ja...ospravedlňujem sa," vydýchla som si po menšom zaváhaní.
"To je v poriadku. Idem vašim priateľom ešte povedať, že si vás tu nechávame cez noc na pozorovaní a potom nariadim váš prenos na izbu s..."
"M- moment, ja tu ostávam?" zháčila som sa, pretože teraz som viac ako kedykoľvek predtým túžila po jeho objatí.
"Samozrejme. Skoro ste prišli o bábätko, o ktorom ste ani netušili. Potrebujeme si vás nechať na pozorovaní a urobiť pár vyšetrení aby sme si boli istý, že nič ani vám ani malému nehrozí."
"Ale ja ráno odlietam do..."
"Letieť? To neprichádza do úvahy," zamietol mi to skor ako som stihla dopovedať.
"Ale..."
"Pozrite nemožem vás nútiť ostať tu. No keď odídete, všetko si beriete na vlastnú zodpovednosť a k tomu možete ublížiť dieťaťu. Je to iba na vás, či chcete riskovať jeho život."
"Ostanem tu," dostala som okamžite zo seba na čo sa iba pousmial, prikývol a otočil sa na odchod. "A pán doktor?" zastavila som ho.
"Áno?"
"Chcela by som vás požiadať aby ste mojím priateľom nič nehovorili. Chcem im to povedať sama."
"Samozrejme," prikývol. "No čo im mám povedať keď sa začnú pýtať?"
"Povedzte im, že som v poriadku. Nič viac im netreba vedieť," odvetila som.
"Dobre," zasmial sa a odišiel. Vo chvíli keď za sebou zabuchol dvere som pohľadom prešla na brucho. Bolo vobec možné, že tam niečo rástlo? Niečo čo ma s ním spojí už navždy. Niečo čo vzniklo v podstate z ničoho, no prerástlo v niečo vďaka čomu sa cítim konečne živá.
Na izbu ma previezli až o pol hodinu. Od lekára som vedela, že Karin už odišla preč čo ma vcelku upokojilo. Nechcela som jej povedať o tejto novine. Nie skor ako to poviem Harrymu.
"Mohla by som si zavolať?" opýtala som sa pri kontrole, ktorá prebehla o pol štvrtej ráno.
"Mali by ste si oddýchnuť. Najbližší telefón je na konci chodby a..."
"Potrebujem s ním hovoriť," skočila som mu naliehavejšie do reči.
"Fajn. Ale potom už žiadne reči a budete odpočívať," prísne na mňa podvihol obočím na čo som prikývla, odkryla sa z prikrývky a chcela vstať, no to mi už podával svoj mobil.
"Nemali by ste sa namáhať," usmial sa a otočil sa na odchod.
"Ďakujem," šepla som.
"Hlavne mi neprevolajte paušál. Žena by ma zabila," zasmial sa.
"Bude to iba chvíľka," prikývla som.
"O pol hodinku sa tu stavím," žmurkol a zatvoril za sebou dvere.
Zvierala som v ruke mobil a snažila som sa prísť na vhodné slová. Nevedela som čo mu povedať, ako mu to povedať...netušila som ako mu vysvetlím to, že u žiadneho lekára som nebola, že som si to vymyslela, že...a čo ak sa na mňa nahnevá a nechá ma? Čo ak znova ostanem sama, s dieťaťom a...nie, Harry toto neurobí. Nikdy ma neopustí, pretože ma miluje. Povedal mi to.
"Prosím?" zodvihol hneď po prvom zvonení akoby čakal celý čas pri telefóne.
"To som ja," odvetila som a moj hlas sa zachvel.
"Sam, no konečne," vydýchol s úľavou a v tom som v pozadí započula aj hlasy ostatných chalanov. "Čakám ako blázon kedy mi zavoláš. Si v poriadku? Ako sa cítiš, bolo to...?"
"Harry?" zastavila som ho keď zo seba začal sypať otázku za otázkou. No v tom som sa zasekla. Nechcela som mu to povedať takto. Chcela som ho vidieť, hľadieť mu pri tom do očí a vidieť jeho reakciu. No ako keď bol odo mňa tak vzdialený? Ako keď som ani netušila, kedy ho uvidím. Ako keď o pár hodín musel odísť do iného štátu tak ďaleko odo mňa, od nás...
"Sam?" ozval sa potichu keď som ostala ticho.
"Mal by si si ísť pospať. O pár hodín cestujete a..."
"Počkám na teba," skočil mi do reči a v tom som započula ako niekto u nich zazvonil. Potom následné kroky a ticho. "Sam kde si?" opýtal sa ma nakoniec prestrašene a ja som vedela, že práve Karin dorazila späť.
"Ostávam tu na menšie pozorovanie a..."
"Idem za tebou!"
"Nie!" okamžite som to odmietla hoci to bolo jediné po čom som práve túžila. No vedela som, že ak by prišiel a dozvedel sa pravdu, nikto a nič by ho neprinútilo odletieť. A ja som nemohla dopustiť aby sa kvoli mne zrušil ich koncert. "Som v poriadku, nemusíš sa báť."
"Chcem vedieť presne čo ti je!" zvýšil hlas.
"Nič vážne iba..."
"Mám zakrvavenú polku postele Sam!" nenechal ma dohovoriť. "Ako to nemože byť nič vážne?!"
"Harry mal by si..."
"Chcem vedieť pravdu," nenechal ma dohovoriť a zakaždým keď som sa snažila niečo povedať, skočil mi do toho. "Bol to potrat však? Ty...ty si bola tehotná a dnes..." na chvíľku sa odmlčal a ja som zreteľne počula ako zhlboka dýcha aby sa upokojil. "Ty si mi klamala," dodal nakoniec, no nebola to otázka. "Nebola si u žiadneho lekára."
"Harry počúvaj ma prosím ťa," chcela som ho upokojiť. Naozaj som chcela, no Harry bol práve zmietaný svojími pocitmi, ktoré ho ovládli a nech som sa snažila akokoľvek, nepočúval ma.
"Nie. Už som sa dosť napočúval. Oklamala si ma Samantha! Klamala si mi hoci si ma previedčala, že som jediný človek ku ktorému si úprimná! A ja hlupák som tomu uveril!"
"Nechaj si to vysve..."
"Uvedomuješ si vobec, že to dieťa mohlo byť moje?!" vybehlo z neho a skor ako som stihla reagovať, pokračoval. "Nie, neuvedomuješ...a možno si to aj vedela. Neprekvapilo by ma to. No na čo mi to povedať keď to so mnou aj tak nemyslíš vážne však?" ironicky sa zasmial a každé jeho slovo ma bolelo. Bol nespravodlivý a síce som nechápala prečo o mne zakaždým pochyboval, mala som pocit, že ma tými vetami stále viac a viac trhá na kúsky. Zhlboka som sa nadýchla pričom mi vyhrkli slzy, no keď mi znova skočil do reči s ďalšími výčitkami, dlhšie som to už nevydržala a položila mu. Mobil som položila na stolík a otočila sa na bok chrbtom k nemu. Počula som ako každú chvíľku vibruje, no nezodvihla som. Miesto toho som sa schúlila ešte viac do kĺbka, rukou zakryla uši a snažila potlačiť tú bolesť, ktorú som zreteľne cítila v každej bunke mojho tela. Plakala som potichu do vankúša a keď došiel doktor, zababušila som sa viac pod prikrývku a snažila sa zadržať dych aby nezapočul moj neúspešný pokus nabrať dych.
Ani neviem ako a kedy sa mi nakoniec podarilo zaspať. Možno to bolo vo chvíli kedy som už nedokázala preliať čo i len jednu jedinú slzu. A možno to bolo vo chvíli keď som už iba nemo hľadela do okna, cez ktoré prichádzalo do izby svetlo z okoloidúcich áut.
Konečne keď to aspoň na chvíľku prešlo a ja som sa dokázala ponoriť do sveta svojich snov, v ktorých mi už jeho slová viac nemohli ublížiť, zacítila som dotyk na mojom čele. Rukou som si prešla po tváry a pretočila sa na chrbát keď v tom som započula ako niečo zavŕzgalo a ja som prestrašene otvorila oči a posadila sa.
"Len pokoj. To som ja," šepol Harry, ktorý sa snažil prisunút kreslo k mojej posteli.
"Čo tu robíš?" opýtala som sa a snažila sa zakryť pocity z toho, že došiel.
"Prehnal som to," zamračil sa, nakoniec nechal kreslo kreslom a prisadol si ku mne na posteľ. "Iba...Sam potrebujem to vedieť," povzdýchol si a sklopil zrak.
"Nemal by si tu byť. O pár hodín odlietate a..."
"Nesnaž sa zmeniť tému," skočil mi do toho.
"Ranil si ma," zamračila som sa ublížene.
"Cítil som sa zúfalo," snažil sa ospravedlniť.
"Nemal si právo Harry," šepla som pričom sa mi na konci zlomil hlas.
"Chcem iba vedieť pravdu," nadýchol sa.
"A potom čo?" nadvihla som obočím.
"Ak si ma oklamala..." začal, no potom sa odmlčal. "Pochop ma Sam. Ako mám byť s tebou bez toho aby som sa nebál, že jedného dňa sa prebudím a ty nebudeš vedľa mňa. Ako si mám byť istý, že to pre teba niečo znamená keď..." znova sa zasekol. "Zvyčajne so mnou nie sú ľudia preto aký som, ale kto som. Využívajú ma, chcú moju pozornosť a potom keď zistia, že nie som taký akého zo mňa chcú mať tak...jednoducho odídu. Opustia ma a ja mám zrazu pocit, že nestojím za nič. A ty...ty si milovala Sebastiána, a zrazu si tu so mnou a ja..." zamračil sa. "Bojím sa, že to pre teba nie je reálne," vydýchol nakoniec a síce skoro žiadnu svoju myšlienku nedopovedal, chápala som ho kam tým mieri. A až vtedy som si uvedomila, že som nebola jediná, ktorá za tie roky trpela. A ktorá sa cítila opustená, využitá, menejcenná...Harry bol na tom rovnako, no na rozdiel odo mňa to vedel dobre skrývať. Obaja sme boli stratení až do chvíle kým sme nenašli jeden druhého.
"Oklamala som ťa," priznala som sa nakoniec na čo iba podvihol tvár. "No nie preto, že by som to s tebou nemyslela vážne, ale preto, že som sa bála," dodala som už s menšou istototu. "A bála som sa preto..." zachvel sa mi hlas a ja som zacítila v hrdle tú hrču cez, ktorú sa len ťažko drali slová. "Pretože som už raz bola tehotná...a nezvládla som to. Bola som príliš zbabelá na to nechať si ho. Sebastián bol preč, my sme sa odsťahovali a rodičia sa nevedeli zmieriť s tým, že by som sa stala mladou slobodnou matkou. A tak sa rozhodli a ja...ja som zbabelo súhlasila, pretože nebol nikto kto by pri mne stál, nikto kto by ma uistil, že to zvládnem a že všetko bude v poriadku..."
"Sam," šepol opatrne. "Prečo si mi o tom nepovedala?"
"Pretože som sa bála, že ma odsúdiš, zavrhneš....že, že u teba spadnem niekde hlboko."
"To sa nikdy nestane," pokrútil hlavou.
"Nechcem aby si o mne pochyboval," povzdychla som si a vzala jeho ruku do dlane. "A síce ti ešte nemožem povedať tie dve slová, ktoré potrebuješ počuť, no...je tu niečo, čo...kto," opravila som sa po zaváhaní. "Kto ťa nikdy neopustí Harry," šepla som na čo sa iba zmätene pozrel na moju ruku, ktorá si to s tou jeho smerovala k mojmu brušku. "To krvácanie bol síce zaciatok spontánneho potratu, no dieťatko...naše dieťatko je v poriadku," dostala som zo seba a zreteľne som ucítila ako sa jeho telo  zrazu celé naplo. "A ono ťa nikdy neopustí. To ti sľubujem," pousmiala som sa a čakala na jeho reakciu.