No Control ( FF Harry Styles )

47. A tomu sa hovorí kontrola nad svojimi citmi...

Stála som na letisku a nervózne sa otáčala okolo seba. V ruke som zvierala rúčku z kufra pričom sa mi potili dlane. A hoci bolo pol desiatej večer, teplota stúpala pomaly na 23 stupňov. Pomalými krokmi som si to nasmerovala k lavičke, ktorá sa nachádzala presne oproti vchodovým dverám keď som ju v tom zbadala kráčať oproti mne. Pohľadom blúdila po ľuďoch zatiaľ čo ja som neisto zastala. Nevedela som čo urobiť. Za iných okolností by som nadšením skríkla, pribehla k nej a vrhla sa jej okolo krku. No teraz? Teraz som tam ostala iba nehybne stáť a čakala kedy ma zbadá.

„Sam," zoširoka sa usmiala keď ku mne pristúpila po tým ako ma videla pár metrov od nej. Na chvíľku zaváhala, no potom sa odhodlala a urobila krok ku mne. A potom ďalší a ďalší až kým ma neobjala. „Som rada, že si prišla," vydýchla mi pri uchu.

„Ďakujem," odvetila som rozpačito. „Za pozvanie."

„Si moja najlepšia priateľka, na to nezabúdaj," podvihla pravým obočím a skúmavo na mňa pozrela. Miesto odpovede som ostala ticho a zahľadela sa do zeme. „Aký bol let?" zmenila tému keď si uvedomila môj postoj.

„V pohode."

„Daj, vezmem ti niečo," ponúkla sa.

„Mám iba tento kufor. To zvládnem," odvetila som a snažila sa o úsmev, no akosi sa nevydaril.

„Sam," povzdychla si. „Môžeš sa pokojne uvoľniť."

„Mama tu nie je?" odignorovala som jej poznámku.

„Nie," pokrútila hlavou. „Ostala v Holmes a s mojou mamou pripravujú občerstvenie na zajtra večer."

„Bude to veľká oslava?" spýtala som sa s obavou, no to sme už smerovali k východu.

„Asi ako minulý rok," mykla ramenami na čo som na ňu iba pozrela. „Prepáč nebola si tam," pretočila očami. „Zabudla som, že ste došli až o týždeň neskôr."

Kufor som naložila iba na zadné sedadlo keďže nebol ani veľký a už dupľom nie ťažký. Okrem pár tričiek, šortiek, jedných riflí a darčeku pre Gemmu som tam nič nemala. A na čo aj? Dlho som sa zdržať nechcela.

„Tak," nadýchla sa nadšene keď naštartovala. „Teraz máme dve možnosti," sprisahanecky sa na mňa pozrela pričom jej zacukali kútiky úst. „Buď ešte teraz vyrazíme do Holmes alebo ostaneme v Londýne, skočíme do nejakého podniku, poriadne sa odreagujeme a prespíme u môjho brata v byte, ktorý..."

„Nie," nenechala som ju ani dohovoriť, pretože iba predstava, že by som ho mohla stretnúť ma vyviedla z rovnováhy. Nedokázala by som sa prizerať na jeho pohľad, ktorým by na mňa s najväčšou pravdepodobnosťou hľadel. Pohľad, v ktorom by sa nachádzala obrovská dávka opovrhnutia a nevraživosti.

„Ktorý je práve v Amerike," dodala pokojne.

„Aj tak. Chcem za mamou," odvetila som rozpačito a zaborila sa hlbšie do sedačky.

„Fajn," povzdychla si sklamane a dupla na plyn. Celú cestu mi hovorila o tom ako sa jej to vyvíja s Calebom a ja som bola rada, že nevyťahuje tému, o ktorej som sa nechcela rozprávať. Do Holmes sme dorazili niečo pred treťou ráno, pretože sme sa ešte cestou stavili na pumpe kde sme si kúpili bagety a Gemma si dala silnú kávu.

„Vy čakáte?" podvihla som prekvapene obočím keď sme dorazili k nim domov a v obývačke sedeli všetci.

„Zlatko," mama vyskočila okamžite na nohy a vrhla sa mi do náručia. Presne toto som potrebovala. Cítiť bezpečie, ktoré mi ona jediná mohla poskytnúť. „Vyzeráš dobre," pohľadom po mne prešla na čo som sa iba usmiala. „Síce si kúsok pochudla, no to hneď napravíme. Na čo máš chuť?"