No Control ( FF Harry Styles )

4. ..a nezmení to ani fakt, že je späť, pretože som to úplne pohnojil

Bol to iba jeden okamih. Chvíľa, v ktorú som už nedúfal. Moment, po ktorom som túžil každý boží deň. Každú hodinu či minútu až som sa presvedčil, že nikdy nenastane. No teraz...teraz sa to dialo. Počul som jej prerývaný dych za mojim chrbtom a prisahám bohu, že som sa nedokázal ani pohnúť. Moje telo bolo v tranze a ja som bol až príliš zbabelý na to aby som sa otočil.

„Harry," ozvala sa znova pričom sa jej hlas zachvel. Zhlboka som sa nadýchol a síce som sa snažil udržať chladnú hlavu, všetky bunky môjho tela kričali, že toto sa diať nemôže. Nemôže to byť ona, nemôže sa nachádzať iba pár krokov odo mňa a už dupľom nemôže byť späť. „Hovor so mnou," jej hlas bol neistý. „Prosím," šepla, na čo som silno privrel viečka. „Ja...pre mňa to tiež nie je jednoduché okej? Ale snažím sa," pokračovala ďalej kým ja som si zbabelo snažil nahovoriť, že toto je iba hlúpy sen. Výplod mojej fantázií. „Aspoň sa na mňa pozri...alebo niečo povedz," nabádala ma a každým jej ďalším slovom som si začal uvedomovať ako veľmi mi chýbala.

„Toto nemôže byť pravda," šepol som roztrasene a rukou si vošiel do vlasov.

„Ak to nie je pravda, povedz mi ako je možné, že tu teraz stojím?!" zvýšila hlas na čo som už nevydržal a otočil sa k nej. Všetok ten strach ma úplne pohltil a v okamihu ako som ju pred sebou zbadal, sa vo mne všetko zlomilo. Všetky tie emócie, ktoré som v sebe celý ten čas udržiaval udreli naraz a ja som ich nemal šancu udržať pod kontrolou. Bola tam. Naozaj tam stála a úpenlivo na mňa pozerala. No jej pohľad bol iný. Hľadela na mňa a hoci som sa snažil, nevidel som v jej očiach nič iné, len strach. „To je všetko?" rozpačito sa zasmiala. „Pozrieš sa na mňa a..."

„Sam," skočil som jej do reči pričom sa mi jej meno len ťažko dralo z hrdla. A síce som toho chcel veľa povedať, zakaždým keď som sa o to pokúsil, som zlyhal.

„Po tom všetkom som si myslela, že zareaguješ inak," ujala sa slova znova ona pričom sa zhlboka nadýchla. „No teraz aspoň viem, že je to takto lepšie."

„Sam ja...ja len..." na chvíľku som sa zasekol a snažil sa v sebe nájsť tú masku, ktorú som nosil posledné mesiace.

„To je v poriadku Harry," dopovedala za mňa a na jej tvári sa zjavil nepatrný úsmev, ktorý spôsobil, že sa moje srdce skoro okamžite rozbúšilo ako o závod. „Úprimne som nečakala nič extra. Len som chcela vedieť v akom rozsahu si všetci vymýšľali tie veci o našom vzťahu."

„Nerozumiem," zamračil som sa, pretože mi akosi unikalo to čo práve povedala.

„Nepamätám si nás," dostala zo seba jedným dychom. „Nepamätám si ťa ako súčasť môjho života. Nepamätám si nič a hoci mi každý hovorí o nás a našej minulosti, ja mám pocit, že predo mnou stojí človek, ktorého som ako dievča neznášala a teraz..." na chvíľku sa zamyslela akoby hľadala tie správne slová. „Teraz necítim vôbec nič," vychrlila zo seba nakoniec pričom sklopila zrak.

„Ty...ty si nepamätáš?" zakoktal som sa.

„Tá nehoda mala svoje dôsledky," odvetila, no jej pohľad smeroval do zeme. Nikdy predtým mi neuhýbala pohľadom. Nezáležalo na tom ako veľmi som ju nahneval, ublížil jej, vždy mi hľadela do očí. Až doteraz. „Ja...snažila som sa. Po prebratí som bola dezorientovaná a vystrašená. Nevedela som kde som a čo sa stalo...jediné čo som si pamätala bol on. Sebastián...bože," vydýchla pričom sa jej zaleskli oči a mňa jej slová ubíjali. Ako bolo možné, že si pamätala jeho a mňa nie? „Pamätám si ako veľmi som túžila vidieť ho, uistiť sa, že neodišiel. Že...že to so mnou nevzdal, že..." nedopovedala pričom sa jej po líci skotúľala slza, ktorú v tom okamihu okamžite zotrela. „A potom som našla lístok. To písmo som poznala, no nepatrilo Sebastiánovi. Baby, dovoľ mi ťa milovať naposledy, pamätám si každé jedno slovo z toho odkazu," začala spomínať pričom sa jej na tvári mihalo niekoľko emócii naraz. „Na ďalší deň mi Gemma povedala, že si to napísal určite ty. Na rozlúčku..."