No Control ( FF Harry Styles )

8. Asi je čas povedať zbohom...

            Nasledujúce dni som po väčšinou strávila iba s Gemmou, ktorá ma nútila navštíviť naše obľúbené miesta. A síce sa už k tomu nevyjadrovala, vedela som, že jej ide iba o to aby  ma presvedčila vrátiť sa. Moja mama by s tým problém očividne nemala, no ja som zmýšľala skôr racionálne. Nebolo možné zahodiť náš život v Štokholme, zbaviť sa z jedného dňa na druhý všetkých dlhoch, ktoré nám zanechal môj milovaný otecko a opustiť Isabell, moju sestru aj s jej malým.

„Už zajtra," zafňukala Gemma po večery keď sme sa všetci presunuli do obývačky, aby sme spoločne strávili posledné chvíle.

„Nedramatizuj," pobavene som sa na ňu pozrela a objala ju okolo ramien.

„Naozaj som vďačná, že sme naplánovali túto dovolenku," usmiala sa mama a stlačila Anne ruku. Jedným očkom som ju pozorovala a čoraz viac som si uvedomovala, že ona tu na toto miesto naozaj patrí. Celé dni žiarila šťastím a ani na jednu chvíľku som ju nevidela smutnú ako za posledné roky.

„Môžeš sa tu kedykoľvek vrátiť," prikývol Robin. „Dvere nášho domu sú vám vždy otvorené."

„Ste tí najlepší priatelia akých si človek môže prijať," odvetila dojato a ja som vedela, že ak s týmito rečami neprestanú, moja mamina sa každú chvíľku rozplače.

„Čo by ste povedali na to keby sme si zahrali nejakú hru?" opýtala som sa, pretože som chcela túto situáciu kúsok odľahčiť.

Spoločne sme strávili skoro celú noc a do postele sme zaľahli niečo pred piatou ráno. Lietadlo nám letelo z Londýna o ôsmej večer a tak sme museli vyraziť už okolo tretej na obed z Holmes aby sme ho stihli. Na letisko sme došli ešte s predstihom keďže na cestách neboli až tak veľké zápchy.

„Sľúbiš mi, že na mňa znova nezabudneš?" oprela si hlavu o moje rameno kým sme čakali kedy nám otvoria bránu.

„Nikdy som na teba nezabudla Gemma," povzdychla som si a či som chcela alebo nie smútok z odchodu sa pomaly dostavoval.

„Nechoď," šepla si pre seba, no aj napriek tomu som ju počula. Radšej som však neodpovedala a namiesto toho som silno zavrela viečka aby som zahnala slzy, ktoré sa mi drali do očí. Bolo to ťažšie ako som predpokladala.

„Sam," ozvala sa mama.

„Hm?" podvihla som tvár a pozrela na ňu.

„Ohlásili náš let," upozornila ma keď som sa v spomienkach stratila v týchto dvoch týždňoch. „Rozlúč sa," dodala a ja som iba mlčky prikývla pričom som sa postavila a porozhliadla po letisku.

„Robin," pristúpila som k nemu a nahodila hranný úsmev, ktorým som vždy maskovala svoje pocity. „Dávaj nám na nich pozor," vydýchla som a silno ho objala kým sa moja mama lúčila s Gemmou.

„Je mi ľúto, že neprišiel," šepol mi do ucha keď sa odo mňa odťahoval a ja som sa nechápavo zamračila. „Harry," vyslovil jeho meno keď zbadal môj výraz.

„Asi mal niečo dôležitejšie," mykla som ramenami a snažila som sa o ľahostajný tón, ktorým som sa snažila presvedčiť hlavne samu seba, že mi na tom v skutočnosti nezáleží.

„Zlatko," pristúpila k nám Anne, ktorá už mala slzy na krajíčku čím mi to vôbec neuľahčovala. „Postaraj sa o svoju mamu," pohladila ma po vlasoch. „Potrebuje ťa," šepla kým ma zvierala v náručí a ja som sa musela ovládať aby som udržala svoje pocity na uzde.

„Budem, sľubujem," šepla som, pretože sa môj hlas celý zachvel.

„Sam," zafňukala Gemma čím prichádzala na rad asi najťažšia časť lúčenia.