No Control ( FF Harry Styles )

38. Už som ti to raz povedal. Vždy si nakoniec vyberiem iba teba

Z nepohodlných lavičiek v nemocnici ma už pobolieval zadok. Za posledné dve hodiny som prešla asi každou jednou, ktorá bola v čakárni, no márne. Nikto ma za Sebastiánom nechcel pustiť. Že vraj je už dávno po návštevných hodinách a mám prísť zajtra. No oni nechápali, že som ho potrebovala vidieť, hneď!

Unavene som sa opierala o kufor a pohľadom skákala z jednej strany na druhú. Čakala som hlavného lekára, ktorý mal podľa slov sestričky prísť o pol jednej na nočnú vizitu. On bol moja posledná šanca ako sa k nemu dostať ešte dnes v noci.

„Sam," započula som za sebou svoje meno pričom som okamžite spozornela. Otočila som sa a môj pohľad padol na Gemmu, ktorá stála vo dverách a svoj zrak upierala na mňa. „Mysleli sme si, že ťa tu nájdeme," povzdychla si, no to som sa už postavila a mierila si to k nej. A síce som nevedela, či sa na mňa ešte stále hnevá alebo nie, vrhla som sa jej do náručia. Tak zúfalo som potrebovala niekoho kto by ma pochopil. Kto by pri mne stál, kto by mi bol oporou...

„Môj brat nám volal, že si odletela včera v noci. Pozreli sme si let a..."

„Som tu už päť hodín," skočila som jej do reči a unavene si pretrela oči.

„Sam," povzdychla a rukou mi prešla po rozstrapatených vlasov. „Nepomôžeš mu keď tu budeš čakať. Teraz v noci ťa aj tak k nemu nikto nepustí."

„Ja...ja ho potrebujem vidieť Gemma," zakoktala som sa, pretože ma stále trýznili výčitky z toho čo som mu urobila.

„Ako sa cítiš?" pozrela na mňa.

„Hrozne," zvraštila som obočím. „A bezmocne...stále dookola si nahováram, že je to iba zlý sen. Zatvorím oči a počítam do desať...s nádejou, že keď ich otvorím tak toto všetko bude preč. Sebastián bude v poriadku a ja budem s..." v tom som sa zasekla a pozrela na Gemmu. „Volal vám Harry?" opýtala som sa keď mi došlo, že ho pred chvíľkou spomenula.

„Volal," prikývol. „Aby nám dal vedieť, že si na ceste. A aby sme ťa čakali pretože si rozrušená a potrebuješ..."

„Stará sa," skočila som jej do reči pričom som sa musela pousmiať. „Aj napriek všetkému sa stará," zopakovala som s väčším nadšením.

„Harry sa vždy staral, to je pravda," odvetila a pohľadom prešla na môj kufor. „Mali by sme ísť."

„Nie," razantne som pokrútila hlavou.

„Sam..."

„Nie Gemma. Ty to nechápeš. Ja musím ostať tu, musím ho vidieť a ospravedlniť sa mu...potrebujem mu povedať, že som sa zmýlila, že...že ho už neopustím, že on je ten koho milujem...ja..."

„Len pokoj," prerušila ma keď si všimla, že začínam byť rozrušená. „Síce neviem čo sa medzi vami stalo a prečo ste zrušili svadbu, no...myslím, že on vie, že ho miluješ. Vždy si ho predsa milovala," usmiala sa. „A ak má Sebastián pre čo bojovať, tak určite bude a uvidíš, že nakoniec všetko dobre dopadne a vy dvaja budete spolu. Už navždy," snažila sa ma utešiť, no miesto toho ma ešte viac znepokojila. Gemma ani len netušila ako som to všetko dobabrala. Miesto odpovede som sa iba zhlboka nadýchla a mlčky prikývla.

V tú noc sa síce Gemme podarilo prehovoriť ma, no ani na minútu som nezažmúrila oko. Z jednej strany tu bol strach o Sebastiánov život, z ďalšej ma trápilo moje svedomie a v neposlednom rade tu bol Harry. Každú chvíľku som pozerala na mobil či si náhodou nenájdem nejaký odkaz, zmeškaný hovor alebo správu. No nič sa nedialo.

„Mala by si si pospať," šepla mama keď ma prišla skontrolovať.

„Nemôžem," pokrútila som hlavou a schúlila sa ešte viac do klbka.