No Control ( FF Harry Styles )

2.2. kapitola: Prišiel som ťa požiadať aby si ma nechala ísť...

Ďalšie ráno, ďalší deň bez zmyslu. Čoraz častejšie som si pripadal ako obyčajný robot, ktorý robil veci automaticky. Vstal som z postele, pretože som musel, zašiel som do sprchy a zvyšok dňa sa snažil prežiť. Prežiť bez myšlienky na minulosť, prežiť bez nej.

Nemal som nič, no nikto to nechápal. Bez nej som nebol nikto. Blúdil som životom a bolo mi všetko jedno. A možno som mal byť silnejším. Možno som mal veriť a bojovať...no keď človek príde o všetko, nie je to ani zďaleka tak hrozné ako keď o svoje všetko prichádza každý boží deň. A ja som o ňu prichádzal každý deň...každý ten deň bol mojim prekliatím. Každá štipka nádeje bola iba hlúpym zúfalstvom vydržať to.

„Meškáš," usmiala sa na mňa Lils keď som sa pred obedom vytratil z domu na miesto kde som cítil úľavu.

„Prepáč," povzdychol som si a kabát zavesil na drevený vešiak, ktorý bol pri vchode. „Dúfam, že ste nezačali bezo mňa," prísne som na ňu pozrel na čo iba s úsmevom pokrútila hlavou a vybrala sa vpred. Pomaly som ju nasledoval a čím bližšie som bol k miestnosti, tým viac som počul hlasy ostatných.

„Dáš si?" ponúkol ma hneď Chris, ktorý práve poťahoval trávu na čo som iba pokrútil hlavou.

„Kde je Rose?" zvraštil som obočím hneď ako som si uvedomil, že jedna stolička ostala prázdna. Miesto odpovede som však dostal iba zvláštne pohľady, ktoré si vymenili medzi sebou. „Tak kde je?" zopakoval som otázku, na čo sa Alice, ktorá sústavne niečo ťukala do mobilu rozkašľala.

„Dnes v noci po ňu prišla záchranka. Jej mama ju našla dusiť sa v jej zvratkov a..." Chris ani nestihol dopovedať pretože v tej chvíli som sa postavil a zamieril si to k dverám.

„Harry počkaj," zadržala ma za ruku Lils. „Je v poriadku."

„Toto miesto by malo pomáhať, no očividne nepomáha," odvrkol som zlostne hoci som si uvedomoval, že oni za to nenesú žiadnu zodpovednosť.

„Tak prečo tu stále si?" neodpustila si poznámku, na čo som neodpovedal a odišiel som. Do nemocnice som prišiel za pol hodinu kedy som nedodržal pár dopravných predpisov. Zaparkoval som si to čo najbližšie k nemocnici a vybral sa k recepcii kde mi sestrička povedala číslo izby.

„Rose," povzdychol som si s úľavou keď som ju zbadal pri vedomí. A síce mi neodpovedala, na pár sekúnd som z jej výrazu tváre vyčítal prekvapenie, že ma tam vidí. „Ako sa cítiš?" opýtal som sa následne hoci som vedel, že sa spätnej odpovede nedočkám. To dievča som stretával každý boží deň už pár mesiacov, no nikdy som nemal šancu počuť jej hlas. „Chris mi povedal čo sa stalo....ja...nerozumiem prečo si to urobila. Si ešte mladá a..." snažil som sa jej dohovoriť, hoci to bolo úplne zbytočne. Otočila sa ku mne chrbtom a schúlila sa do klbka, čo ma odradilo od ďalšej snahy. „Čokoľvek budeš potrebovať, som tu," šepol som nakoniec neisto a pomalými krokmi som si to zamieril k východu. Rose každý pokladal za stratený prípad, no pre mňa nebola. Ja som v nej videl nádej, ktorú som na ňu upol. Rovnako ako na Lils, Alice a Chrisa. Ľudí, ktorí mi posledné obdobie ukazovali, že nie som na tom najhoršie. Boli živým dôkazom toho, že existuje ešte niečo horšie ako stratiť milovanú osobu.

„Harry?" z myšlienok ma vytrhol známy hlas.

„Bell?" prekvapene som sa otočil za hlasom a nahodil hranný úsmev.

„Bol si za mojou sestrou?" spýtala sa a v jej hlase som započul náznak nádeje.

„Nie," odvetil som jednoslovne.

„Aha," zamračila sa, zhlboka sa nadýchla akoby ešte chcela niečo povedať, no potom iba vydýchla.

„Rád som ťa videl Bell," šepol som. „No teraz musím utekať..." ukázal som na dvere výťahu pričom som chcel čím skôr zdrhnúť. Bell na to iba prikývla na čo mi odľahlo a otočil som sa na odchod, keď v tom sa znova ozvala.