Danger (JBFF) SK

38. His name is Ashton

Veľký kufor dopadol na kapotu džípu, ktorý som vzala z garáže, kde bývali chalani. Nemám poňatia, koho to auto bolo. Dúfam, že nikomu nechýba.
Bola som hlboko zamyslená a Lukasa si všimla až pri hlasnom dopade kufra na kapotu.
"Nebolo jednoduché všetko to zohnať. Očakávam poriadny balík." klapli zámky na kufri a Lukas zodvihol vrchnú polovicu, aby mi ukázal obsah kufra.
"Som ti za to vďačná. Svoj podiel dostaneš o to sa neboj." podišla som ku otvorenému kufru džípu, kde som mala poukladané všetko potrebné. Vzala som malú tašku, do ktorej som uložila peniaze pre Lukasa. Vedľa nej ležala tá istá taška určená pre Dylana, ktorý by sa mal objaviť onedlho.
Tašku som hodila Lukasovi. Okamžite si prezrel svoju odmenu a prikývol. Moje obchody boli vždy férové, ak ste boli môj stály a verný zákazník.
"Takže..." prstom ukázal na väčšiu zbraň v strede kufra. Ležala, ako aj ostatné strelivo, vo výstuži, aby sa tomu nič nestalo. "Napriek tomu, že si vravela, že žiadne AK-čko ani samopal nechceš, zohnal som ti MP5. Viem, že neznášaš veľké samopaly, no MP5 je skoro ako pištoľ." mikol plecom. Fajn, s tým by som dokázala niekomu prestreliť hlavu, bez toho aby mi odpadli ruky, nie? "Ďalej..." ukázal v pravo na dva rady menších granátov. "Jedny..." vzal do ruky granát z vrchcného radu. "Sú dymové. To sú tie s modrým pásikom naspodku. Tie s červeným sú normálne. Bacha na ne." uložil granát na svoje miesto a obrátil sa na druhú stranu kufru. Vo výstuži ležal ešte jeden granát. "Pre istotu, ak by si potrebovala strhnúť pozornosť... svetelná bomba. Veď to poznáš. Odistíš, odhodíš a kryješ oči." zachechtol sa.
Poznal ma natoľko, že vedel, ako obľubujem tieto malé bombičky. Škoda, že mi doniesol len jednu.
"Plynová maska. Kvôli tým dymovým granátom." prezrel si zvyšok mojej objednávky.
"Ostatok už poznáš. Dva deserty, extra len pre teba, zlaté." ukázal na vrchnú polovicu kufra. "Zásobníky. Desať zásobníkov do Deserta a štyri do MP5." vytiahol výstuž vrchnej polovice a odhalil tak štyri podlhovasté zásobníky.
"Si skvelý." úprimne som sa usmiala.
"Len sa mi tu nerozplač. Vanessa Warner predsa neplače." vtiahla som ho do svojho veľkého objatia. Do očí sa mi nahrnuli slzy.
"Chcela som ti poďakovať za všetko, Lukas. Vážne." utrela som si slzy. "Možno sa už neuvidíme a tak som to chcela povedať osobne a..." to je tak úbohé plakať pred týmto idiotom. No bol to jeden z ľudí, ktorý ma nikdy nezradili. Aj keď sme sa vždy videli len obchodne.
"Nenervuj. Ty to prežiješ. Pozri sa na to všetko, čo si si už preskákala." pokrútil hlavou a ešte raz ma objal. "Ženská, ukľudni sa." zasmiala som sa a odtiahla sa od neho, keď som cítila ako jeho ruky klesajú.
"Ty sa nepoučíš."
"Nie... Ja som sa poučil. Len sa rád zahrávam s ohňom." mrkol po mne. "Sľúbil som ti tie autá, nie?"

***

Po pol hodine, kedy mi Lukas predstavil všetky autá vybrala som dve, ktoré sa mi zdali najvhodnejšie pre moje použitie.
"Pádam ešte do New Yorku, aby som druhú polovicu zásielky odovzdal tomu tvojmu drzému frajerovi." pripomienka Justina sa mi zaryla pod nechty. Zabolelo ma, že sa s ním Lukas stretne už dnes.
"Nehovor, že sme sa stretli. Už teraz vyvádzajú." viem že vyvádzajú. Poznám ich.
"Čo mám povedať, ak budú chcieť zaplatiť? Alebo si mám zobrať aj ich peniaze?" zaškeril sa.
"Povedz, že som platila predom."
Nelúčili sme sa. Nikdy sme sa nelúčili, no teraz to bolo iné. Zvláštnejšie. Keďže som mala pocit, že niektorých ľudí vidím posledný krát pociťovala som ich odchod ako celoživotný.
Čakala som len chvíľu, kým dorazil Dylan v sprievode asi piatich áut. Samozrejme, on nešoféroval. Vždy si našiel dôvod, prečo nesadať za volant. A nikto to od neho ani nepožadoval, keď si spomenieme na jeho nehodu s pred pár rokov, kedy nás skoro všetkých zabil pri malej nehode so stádom oviec na ceste po USA. Malý výlet sa zmenil na kopu jaziev od rozbitého skla. Odvtedy nenasakol na predné sedadlo a vyhýbal sa akémukoľvek autu, nech to bolo skutočné alebo len vo videohrách.
"Nazdar, zlato." prirútil sa ku mne berúc ma cestou do obrieho objatia. "V tom telefóne si znela lepšie ako teraz vyzeráš." odtiahol ma na dĺžku ruky a celú si ma prezrel.
Autá jeho spoločnoíkov zaparkovali okolo nás. Postupne z nich začali vystupovať desivo vyzerajúci chlapi. Niekto tu má nos na dobré autá, povedala by som.
Nie, žiadne vytuningované mustangy ani kamará. Jednoduché horské alebo terénne džípi. Dylan vždy vedel vycítiť čo presne potrebujem.
"Chcela si tak dvadsať chlapov? Viacerý nechceli riskovať kvôli sexi babenke." chytil ma okolo pása a pritiahol ku sebe.
Vážne boli desivý. Neboli to typi mužov, na ktorých som bola zvyknutá. Nijaké zladené oblečenie. Nijaké čierne uniformy s nepriestrelnými vestami. Pripadali mi ako z vidieku. Veľmi desivého vidieku. Akoby si na seba navliekli prvé, čo doma zazreli. Alebo ešte lepšie... ani sa neprezliekali.
"Čo tak smrdí?" nahla som sa ku Dylanovi a dúfala v inú odpoveď, akú som predpokladala.
"Oni." mikol plecom a zasmial sa na mojom výraze. Presne to som počuť nechcela.
"Tak fajn. Dvadsať chlapov..." kývol hlavou ku jednému autu. Vyliezol odtiaľ mladý chlapec. Nemohol byť starší ako šestnásťročný. Pristúpil ku nám. Aspoň ten chlapec vyzeral celkom k svetu. Nemal roztrhané tričko bez rukávov, ako väčšina chlapov okolo nás, ani mastné vlasy akoby sa už mesiace neumýval. Vyzeral dobre s ostrihanými vlasmi a okuliarmi na hlave. "...jeden magor cez počítače a zopár technických hračiek, ktoré ti on vysvetlí. Presne podľa dohody."
Nedôverčivo so si toho chalana prezerala.
"Nie je nejak mladý na technika?" nebola som jediná podozrievavá.
"Nie je nejak sexi na zločinca?" to ma zastihlo nepripravenú. Zostala som na neho civieť s otvorenými očami.
"Je perfektný. Určite si budete rozumieť." zasmial sa Dylan. "Volá sa Ashton. Nepoškoď mi ho. Jeho rodičom som povedal, že vyhral zájazd do New Yorku. V podstate som neklamal, no ak mu zlomím čo i len vlások, ten parchant ma napráska rodičom."
"Od tejto by som si nechal zlomiť aj niečo iné." odkedy sú šestnásťročné deti tak drzé? A flirtujúce? Vážne na mňa práve mrkol?
"Klídek, Casanova, veľmi dlho spolu nebudeme." otočila som sa ku Dylanovi, aby som mu dala jeho podiel za služby.
"Tak to aby sme toho stihli, čo najviac, kočka." capol ma po zadku, keď som ku nemu bola otočená a to bol vrchol. V otočke som mu strelila facku, až mu otočilo hlavu. S prekvapenou tvárou na mňa hľadel a držal si červené líce.
"To bolo posledný-krát, čo si sa dotkol tohoto zadku." zazrela som po tom krpatom idiotovi a pokračovala s Dylanom. Prešla som ku autu a vzala tašku.
Bola som naštvaná. Nebolo to práve kvôli tomu zadku, skôr preto, že mi ten chalan pripomínal Justina. Aj on bol tak nepredvídateľný a odvážny, že by pokúšal staršie. A rovnako ako ten chlapec, aj on ma často nečakane plesol po zadku.
Tašku som hodila po Dylanovi. On mi veril, čiže nijaké prepočítavanie svojich peňazí sa neuskutočnilo.
"Budu mi stačiť trinásť chlapov. So zvyškom choď do New Yorku a dokonči zásielku." pozrela som po chlapcovi. "On ide so mnou?" Dyl prikývol a otočil sa na odchod.
"Ešte niečo. Justinovi nespomínaj, vlastne nikomu nespomínaj, že sme sa stretli. A ak by sa pýtali, povedz, že som platila predom." prikývol a nasadol do jedného z áut.
Z dvadsiatich chlapov som zostala s trinástimi a tým Ashtonom na krku. Keďže všetci prišli na šiestich autách a dve odišli do New Yorku zostali sme tu so štyrmi ich a tromi mojimi autami, ak počítam aj tie, ktoré mi priviezol Lukas.
"Tak fajn." povzdychla som si a otočila sa ku desivým vidlákom. "Dúfam, že viete zaobchádzať so zbraňami." ani som to nedopovedala a v rukách divochov som zazrela brokovnice a iné zbrane, ktoré povyťahovali zo stehenných púzdier. "Dóbre."
"A ty vieš?" opýtal sa ma Ashton, ktorý pozorne sledoval chlapov aj mňa. Zrejme tu nepoznal nikoho.
"Keby som nevedela zaobchádzať so zbraňami, nenachádzala by som sa tak hlboko v riti, ako sa práve nachádzam." kývla som mu hlavou ku môjmu autu. "Padaj si nasadnúť." pobehol ku autu a sadol si na miesto spolujazdca. Aspoň počúva. Zatiaľ.
"Potrebujem dvoch zručných vodičov a dvoch chlapov, ktorý to zvládnu s obranou z predu aj zo zadu..." začula som smiech. "V obrane kolónie áut, nie v tom druhom zmysle..." povzdychla som si. Bolo to jasné. Sú to vidláci. "V meste je pár ľudí, ktorý ma majú na zozname a potrebujem sa dostať na určené miesto bez toho, aby si ma zaškrtli." nečakala som dlho.
Vystúpilo vpred päť chlapov. Kývla som hlavou v dvom mojim autách, ktoré som si vybavila u Lukasa. Obe opancierované s kovovou nápravou aj karosériou auta. V podstate boli nezničiteľné. Teda... Iba po chvíľu, kedy my sa objavil tank. Pred tým by neubránili nikoho ani obrnené autá.
"Tak nasadáme. Zatiaľ pôjdete za mnou, pokým zaistíme GPS-ká pre všetkých." pochybujem, že by ich autá mali niečo tak moderné.
Nastúpila som do svojho auta. Nazvyme to mojím autom.
Zo zasného sedadla som vzala tašku a hodila ju Ashtonovi na nohy.
"Nemám poňatia ako, ale prepoj medzi sebou pätnásť vysielačiek." Ashton vyvalil oči, no otvoril tašku a vybral odtiaľ malé prepojenia do uší. Preliezol na zadné sedačky a dal sa do práce.
A ja tiež. Premýšľala som nad najlepším plánom, ako dostať toho parchanta a všetkým ukázať, pre koho ten parchant pracuje.

Tak na dneska mám toho písania dosť :D dve časti, ktoré majú dokopy cez 2500 slov... ako dve časti sa mi to páči viac, akoby som to celé písala doteraz a dala vám priemerne dlhú časť naraz.
Dúfam, že sa časť páčila a bim bam... pokúsim sa ešte zajtra niečo napísať, pretože v stredu zrejme odchádzam. Plaačte so mnou, nebudem mať wifi celý týždeň...