Danger (JBFF) SK

33. Revealed us

Nenávidím zvuk zapínajúceho sa zipsu. Znie ako útek, ako ďalšie sťahovanie, ako smútok z vždy nových miest, kam sa musím presúvať. Aj teraz sa presúvam, sťahujem. Ku Justinovi do domu. V tomto hoteli nevydržím už ani deň. Cortezov hotel. Mala som si to tu lepšie obzrieť a nie sa len tak bezhlavo nasťahovať.

"Justin, vylez z tej postele." cez hlavu som si prevliekla tričko a natiahla sa za nohavicami prevesenými cez stoličku. "Justin!" jeho dľaň pristála na mojom polonahom zadku, keď som sa skláňala a strkala nohy do jeansov. "Myslím to vážne. Jane vravela, že sa niečo deje a...Justin!" strhol ma ku sebe na posteľ a prišpendlil ku nej.

"Neutekaj mi z postele." jeho pevné ramená sa zatínali, keď som sa snažila brániť. "Jane počká." naklonil sa mi ku uchu a jemne naň posadil svoj bozk. Zakňučala som blahom. Moje telo sa uvoľnilo a Justin sa prestal opierať o posteľ po mojich bokoch. "Jane toho nahovorí. Ak je to tak vážne, ako si myslíš, už dávno by tu bola a ťahala nás od seba."

"Áno, ale Jane..." uhm, jeho pery. To je ten najkrajší spôsob, ako ma umlčať.

"Chvíľu nepremýšľaj. Sústreď sa len na...toto." pobozkal ma. "A toto." rukou prechádzal po mojom brušku, hladkal ho a okúšal jeho jemnosť popretkávanú jazvami. Oh! Tie jazvy.

"To je síce príjemné a páči sa mi to a rada by som takto zostala celý deň a nič iné neriešila, ale Jane..." Justinov povzdych ma vyrušil v prejave mojich názorov.

"Ser na Jane." prevalil sa na chrbát a nemo civel na strop mojej izby. Jeho povzdych sa niesol miestnosťou ako ozvena. "Chcel som jeden deň, kedy by sme nemuseli riešiť nič. Nebol by žiadny Cortez, žiadny gang, ktorý nás chce zabiť, a nemuseli by sme sa obávať o to, že mi ťa znovu vezmú. Len jeden deň, ale Jane sa mi do toho zase serie!" päsťou vrazil do postele vedľa seba. Jeho prudkosť ma prekvapila.

Čo mám na to povedať? Nemôžem ho uisťovať, že si taký deň niekedy spravíme, keď ani nevieme, či prežijeme ďalší týždeň. A ak mu poviem, že na takéto reči nemám náladu, urazí sa. Keby som navrhla, aby sme si tú chvíľku spravili teraz, musela by som klamať samú seba, pretože viem, že ani teraz na tú chvíľu nemáme čas.

"Mali by sme sa obliecť. Jane nás čaká u vás o pol hodinu." spomenula som si na telefonát spred pár minút. Jane mi volala. Znela trochu rozhorčene, akoby ju niečo štvalo.

Radšej som rýchlo sklonila hlavu a postavila sa z postele. Justina som nechala v spálni a v kuchyni si pripravila raňajky. Kým som zjedla jeden rohlík natretý nutelou a zapila ho spriteom, Justin bol už oblečený a pekne voňavý. Zrejme si dal rýchlu sprchu.

"Môžeme ísť." posadil sa na barovú stoličku vedľa mňa a do ruky vzal druhý rohlík. Trochu som predpokladala, že bude hladný.

"Ešte si vyčistím zuby. Hneď som späť." pomaly som sa presunula do kúpelne a na kefku si vytlačila pastu.

***

"Som tak paranoidná, alebo nás vážne niekto sleduje? Cítim na sebe hromadu pohľadov." oči mi tikali z jednej strany na druhú. Sledovala som množstvo osôb na celej ulici. Možno je to náhoda. Určite je to náhoda. Tí ľudia určite nepozerajú na mňa. Nie, to je vylúčené. Veď som len jeden malý mravec v celom mravenisku. 

"Podľa mňa je všetko v poriadku." Justin nasadol do svojho auta zaparkovaného pred hotelom.

"Vždy keď na niekoho pozriem, odvráti hlavu. Možno to je náhoda...ale mám takí pocit, že nás sledujú." začína mi preskakovať. "Justin, už mám vidiny. Strácam rozum." Justin ako pravý gentleman sa snažil ukryť pobavený výraz za kašeľ. Aj tak som spoznala tie jeho jamky v lícach. Smial sa mi.