Danger (JBFF) SK

37.

Znovu dopredu oznamujm... :DDD takže, táto časť je trochu od veci, pretože sa atak nejak cítim od veci :D bude to trochu divné

prajem príjemné čítanie :3 -Zuzik

S pohľadu Justina:

"Prečo si to spravila?" popravde...bolo mi poridne zvláštne hovoriť s ňou. Hlavne, keď pravdepodobne ani nepočuje a nevníma. Je to...trápne. Čo ak sem niekto vojde? Určite by si pomyslel, že som cvok.

No ja som mal pocit, že Vanessa ma počuje.

"Mala si mi povedať, že si tehotná." fajn, hrdosť ide stranou. Svoje pocity už nedokážem držať na uzde a bez môjho dovolenia sa mi vydrali z úst. Povzdychol som si. "Jane, mi povedala, že je to asi moje. No...nie asi, ale..."ó môj bože. Toto je hrozné. Som tu s dievčaťom, ktoré sa ku mne za posledné roky pocitovo priblížilo snáď najviac, a ja tu kokcem. Vážne neznášam takéto situácie. Vždy som nesvoj a neviem, čo povedať a mne uniká z úst možno tá najväčšia blbosť aká v danej chvíli existuje. "Je to určite moje a ja...ja by som nedovolil, aby si sa kôli tomu zhodila zo schodov a porezala si brucho. Bože, je to moja chyba. To kôli mne sa tu teraz trápiš, to kôli mne tu teraz ležíš a ani mi neodpovedáš. Vieš, že je hrozne trápne hovoriť do vzduchu? Vážne, už by si sa mohla prebrať." poškriabal som sa na čele a ďalej pochodoval po izbe. Nedokázal som teraz pokojne sedieť na stoličke. "Vieš o tom, že si potratila? Prerezala si si maternicu a to dieťa...či vlastne len zárodok...ono to zomrelo." pozrel som na jej nehybné telo ležiace na lôžku. Zťažka som preglgol a pokračoval. "Spolu by sme to zvládli. Ty by si bola skvelá matka, Nessa, o tom nepochybuj. A ja by som...ja...mohol by som byť..." nedokázal som to dopovedať. "Čo si to nahováram. Zo mňa by dobrý "otec" nebol. V tejto brandži je to nemožné." vyhodil som okolo seba ruky a nechal ich dopadnúť vedľa môjho tela. Sadol som si na stoličku vedľa postele a chytil Nessu za ruku. "Prečo si mi to spravila? Prečo teraz, keď som si konečne uvedomil, že ku tebe cítim oveľa viac ako kamarátstvo. Že ma ničí, ako tu teraz kôli mne ležíš a nie si si vedomá toho, čo rozprávam. Že ma nepočuješ a tak je jedno, že poviem, že ťa zrejmä milujem. Tebe to môže byť jedno, ale ja to už v sebe nedokážem držať." hlavu som si zložil do dlaní a privrel viečka.

Sedel som tam už asi päť minút a nepovedal ani slovo. Dokonca som na ňu od vtedy ani nepozrel. Určite by ma to dostalo a ja by som sa cítil ešte horšie, ako doteraz.

"Prepáč." pošepkal som do ticha. "Nemal som dovoliť, aby sa toto všetko stalo. Som kretén. Nemal som sa s tebou vyspať. Sakra, prečo sa mi to deje?" keby som sa nekľudnil, kričal by som, lenže zdravý rozum, hovoriaci mi, že v blízkosti nie som sám, ma zadržal a tak som to povedal len o niečo hlasnejšie.

Postavil som sa a mieril ku dverám v domnienke, že už sa sem nevrátim. Je mi jasné, že ona možno po týždni príde do domu, ale dovtedy na celú tútu situáciu zabudnem. Lenže v momente, kedy som sa dotkol kľučky a chcel ju stlačiť, som začul tenký hlások doliehajúci do mojích uší, akoby z diaľky. Otočil som sa. Nič sa nezmenilo.

Som paranoidný.

S pohľadu Vanessy:

Myslite si, čo chcete, ale môj skutok som neľutovala. Síce to odo mňa bolo sebecké, zbaviť sa toho dieťaťa bez oznámenia, ale...keby som to niekomu povedala, dovtedy by som si to rozmyslela. Nechcela som nikomu ublížiť, lenže teraz si nie som istá, či som konala správne.

Myslite si, že keď človek umiera dostane sa do lepšieho sveta, stretne niekoho blízkeho, napríklad babičku, ktorá pred niekoľkými rokmy zomrela a budete spolu chodiť po nádhernej lúke a piť kakao, lenže ja som sa dostala do...tmy. Presnejšie, do ničoho.