Danger (JBFF) SK

27.

S pohľadu Vanessy:

"Nechceš zostať so mnou? Pokecáme. Keď už vieš čo-to o mne, mala by som vedieť ja dačo o tebe." veľavýznemne som na neho pozrela a potľapkala po mieste vedľa mňa.

Chvíľu nad tým premýšľal a stál ako stĺp. Nakoniec sa rozhodol. Podišiel ku mojej posteli a sadol si ku mne. V tej chvíli som oľutovala to, že som ho pozvala. Prisadol si ku mne dosť blízko a bokom tela sa na mňa napučil.

Bolo nepríjemné ticho, ktoré vďaka Bohu prerušil.

"Sorry za to tam dole, ja...ja som nevedel, že..." zrejmä nevedel, čo povedať a tak začal hapkať prvé, čo mu napadlo. Mohol začať niečím iným.

"Nie, neospravedlňuj sa. Ja som nemala pokúšať. Proste, nechaj to tak." sklopila som od neho pohľad. Nemám za potreby mu tu opisovať detaily o mojom živote.

"Tak ak sa chceš niečo opýtať, tak spusti. Som celkom unavený." zívol si.

Až teraz som si uvedomila, že je niečo okolo polnoci. A ja musím do školy. Pecká...

"Debilná otázka...ako sa voláš?" zasmiala som sa.

"Justin Drew Bieber." prekvapilo ma, že má stredné meno. Ale je to zlaté. Usmiala som sa nad jeho úprimnosťou a ďakovala Bohu, že má privreté viečka.

"Máš rodinu?" táto otázka ma zaujímala asi najviac. Mala som pocit, že ho vôbec nepoznám, čo bola zrejmä pravda. Nevedela som, že má stredné meno.

"Áno." jednoducho mi odpovedal. Ale pre mňa to nebolo také jednoduché.

"Prečo...prečo nie si s nimi?" moja zvedavosť presahuje hraníc. Lenže on je taký unavený, že mi neprotirečí a s ľahkosťou odpovedá.

"Pretože som spravil veľmi zlú vec, ktorú doteraz ľutujem. Nemôžem sa im ukázať na očiach." zdalo sa mi, že sa trochu napol pri tej odpovedi. 

"Čo si spravil?" dávam viac otázok ako poliši.

Otvoril oči a zahľadel sa na mňa. Na sucho prehltol. "Niečo veľmi zlé."

Znovu som sa chcela opýtať, lenže ma predbehol. "Opýtaj sa niečo iné. Na toto ti aj tak neodpoviem." tlmene sa zasmial. Čo mu je vtipné?

"Máš súrodencov?" popravde... bola som urazená. Ja som to chcela vedieť. Tak som trepla to ďalšie, čo mi napadlo.

"Dvoch...vlastne...jedného." sekol sa. To mi bolo viac ako podozrivé. "Chcem už spať." zamrmlal a zavŕtal sa do postele. To chce spať tu? V mojej posteli? Pri mne? 

"Do-dobre." bola som zaskočená. "Dobrú noc." nahla som sa nad neho a dala mu maličkú pusu na líčko. Mal ho mokré. Keď som si oblízala pery boli slané. On plače? Prekvapilo ma to.

"Plačeš?" zašepkala som potichu, akoby to bolo nezákonné.

"Nie." už podľa slabého vzlyku, čo po tých slovách nasledoval, mi bolo jasné, že plače.

"Otoč sa ku mne." chytila som ho za plece a potiahla ku mne. Ani ním nehlo. "Chcem ti pomôcť. Dlžím ti to za tú prvú noc." myslela som tú, kde som sa zas dostala do toho mojeho stavu.

Nakoniec sa ku mne obrátil. Jeho výzor ma prekvapil. Vôbec na ňom nebolo vidno, že by plakal. Oči nemal podliate krvou apod nimi ani zvyčajné tmavšie kruhy pod očami.

Pozeral na mňa zúfalo. Ja som sa tak cítila. V takejto situácii som nebola od vtedy, čo mi Jane oplakávala jej bývalého. A to bolo pred šiestimi rokmi.