Danger (JBFF) SK

38.

Sorry, že časť nebola skôr, ale teraz mám veľa učenia a je toho na mňa veľa...takže...nehnevajte sa a príjemné čítanie :D

Na konci ma asi zabijete, ale ja to risknem :D

S pohľadu Vanessy:

"Potrebujem kávu." pokrútila som hlavou a vložila ju do rúk. Ako som spomenula, bolela ma hlava, ale nebolo to úplne kôli tomu doktorovi. Bolela ma od vtedy, čo som sa prebrala a snažila sa posadiť. Museli mi z tým trochu dopomôcť a ja som sa im odvďačila nie práve najmilším úsmevom. Veď ma poznáte. :3

Všimla som si ako sa Chaz postavil zo stoličky. "Silnú?" potom, čo som prikývla opustil miestnosť. Obzrela som si ľudí naokolo mňa. Všetci mali sklonenú hlavu, až na jedného. Justin na mňa priamo zazeral, akoby som niečo spáchala. Vlastne...ja som niečo spáchala. Pod jeho prenikavým pohľadom som sa cítila neisto. Nevedela som, čo od neho mám čakať.

Z toho "predsmrtného" miesta, kde som sa neviem ako ocitla, si pamätám všetko. Aj tú chvíľu, kedy som počúvala Justinov monológ. Teraz neviem ako sa s ním mám rozprávať. Nemôžem povedať, že ho milujem, pretože popravde, ja neviem, či ho vôbec mám rada.

"Zlato..." svoj zrak som presunula na hovoriacu osobu. Alyson, matka ju už nenazvem, aj keď teraz by mi materská láska pomohla. Neviem v čom presne, ale keď sa niekto prebudí v nemocnici, mali by sa tam objaviť rodičia dotyčného a nejak ho povzbudiť. A tak som čakala, čo zo seba vytlčie.

"Môžte...môžte nás nechať osamote?" otočila sa ku ostatným v izbe. Tý sa bez slova otočili a odišli. 

Aj keď všetci už odišli, nik nič nevravel.

"Tak začnite. Povedzte mi to. Aká som nevďačná dcéra, lebo vy ste úžastný. Nepočujem...asi preto, že nemáte odvahu to povedať niekomu, kto leží v nemocnici, ale keby sme boli niekde inde, tak už mám prednášku o tom, ako sa správať ku rodičom. Nemám pravdu? Alebo ste su len kôli tomu, že by to mala byť vaša povinnosť? No do toho, ja počúvam." popravde som od nich nechcela počuť ani slovo. Chcela som sa postaviť a opustiť izbu, lenže to sa v najbližšej dobe asi nestane.

Znova nastalo hrobové ticho, ktoré preťal matkyn hlas. No...skôr nárek. Spleť pre mňa nemožne definovateľných slov. Nakoniec to vzdala a s plačom opustila izbu.

"Alyson v ťahu. Už zostávaš len ty." posmešne som naňho pozrela. Mračil sa, nedivým sa mu. "Povedz mi, aký je to pocit nechať svoje dieťa v domnienke, že jeho rodičia sú mŕtvy? Aký je to pocit, zabudnúť na to, že jeden, bohužiaľ, člen tvojej rodiny je niekde opustený, v podstate bez domova a vy...vy si chodíte po svete a trtkáte na každom mieste." to už sa nasral aj on a priblížil sa ku mne na nebezpečnú blízkosť. Napriahol ruku. "No dotoho. Udri ma. Tak ako si to robil aj pred siedmimy rokmi. Ako si to robil skoro každý večer, keď si prišiel domov zťatý až tak, že si nepoznal svoje meno." svojím pohľadom som sa mu zaryla do očí. Nebol to ton zabijácky pohľad. Toto bol pohľad plný ľútosti, ale nie zo mňa. Mne bolo ľúto jeho.

"Buď ticho, inak ti vážne jednu strelím." zasyčal.

"Wow, môj otecko mi dá len jednu. To je oproti posledným okamihom našeho spoločného života pokrok. Len jednu..." pokrútila som hlavou. "Myslíš si, že keď na mňa zvýšiš hlas, začnem sa ťa báť? Smola, ale niesi jediný, kto sa zmenil. Jedna facka...čo je to jedna facka?!" v momente mi na líci pristála štipľavá facka. Ale mnou to ani nehlo...okrem malého trhnutia do strany. "Prečo som si ja myslela, že si sa zmenil? Si stále rovnaký. Problémy riešiš fackami. Niekedy by som sa za to rozplakala, ale časy sa menia a keby teraz nie som neschopná sa čo i len pohnúť, tak prisahám, že z nemocnice by si odchádzal zkrvavený. Nemylsi si, že to nieje pravda. S radosťou by som si ťa podala a ešte sa ti zasmiala do xichtu." škodoradostne som sa usmiala a popri tom naňho zazerala.