Danger (JBFF) SK

24. Trinitrotoluen

Z pohľadu Vanessy:

Môj nový šéf. Cortez, môj nový šéf. Môj nový šéf? Nový šéf...!

To jediné sa mi teraz premávalo hlavou. Ako je možné, že práve on mi dáva príkazy na vraždy?! A ako je možné, že som ho nespoznala? Pravda, až tak často sme sa nestretávali.

"Čo..čo..ako...čo..?" snažila som sa povedať zrozumiteľnú vetu, ale akosi sa mi slová plietli v hlave a nechceli von. "To nie, veď...ako?..." zmraštila som obočie. Toto je zlé. Ak si ešte stále pamätá na to, ako som naňho mierila a strieľala po ňom, mám veľký problém. Určite tu niesom prenič-zanič. Musí mať nejaký dôvod na to, aby si práve mňa najal na vraždy tých ľudí.

"Prekvapená?" pery skrivil do krivého úsmevu. Hľadel na mňa pobavene, akoby som mu prišla niečím vtipná. Možno to bude môj výraz alebo si len predstavoval nechutnú scénu v hlave. Ten chap mi naháňa strach. Kto vie, čoho všetkého je schopný. "Máš na to plné právo. Ani ja by som sa na tvojom mieste netváril inak." postavil sa z kresla, na ktorom doteraz sedel a obišiel masívny stôl.

"Mám taký pocit, že sa dobre bavíte. Čím to tak bude?" zavrčala som a myslela, že  zaťatosťou sa môj strach vytratí. Mýlila som sa. Stal sa presný opak. Myslela som na ďalšie spôsoby smrti, ktoré by mi mohol spôsobiť, ak by som ešte raz drzo prehovorila.

Cortez sa uškrnul a odtisol od stolu, o ktorý bol opretý. Namieril si to ku mne a keď zastavil, prstom mi prešiel po hrane sánky. Odvrátila som od neho hlavu. Jeho dotyky mi boli nepríjemné. Zalapala som po dychu, ako ma chytil po krkom a nadvohol mi hlavu, až som sa musela postaviť na špičky, inak by ma zadusil.

"Nenávidím, keď sa odo mňa niekto otáča." zavrčal mi pri uchu, ako si ma držal tesne na tele. Držala som sa jeho ruky a dúfala, že ma pustí, pretože odtlačiť mu ruku, to by bolo ako naliať benzím do ohňa. "A hlavne tak krásne ženy ako si ty. Alebo tvoja matka." v momente, kedy spomenul mamu, celá som ztuhla. Pobavene sledoval moju reakciu a všímal si každý detail mojich pohybov.

"Čo..čo ste jej spravili?" zachrčala som. Držal ma až príliš pevne.

"Ja? Čo si jej spravila ty?" smutne sa na mňa pozrel. Poslednýkrát ma pohladkal po líci a potom pustil. Ihneď som si chytila hrdlo. Vedela som, že najbližšie dni budem musieť nosiť šatku, aby som zakryla modriny, ktoré mi vystúpia na koži.

"Ja som s ňou tri roky nebola, ani ju nevidela." odfrkla som si, lapajúc po drahocennom vzduchu.

"A práve to ju zabilo. Nemala si ju ako zachrániť, keďže si si užívala svoj pobyt vo väznici." vedela som, že jeho smutný výraz je falošný, čo ma naštvalo ešte viac. Zaťala som zuby a snažila sa nevyskočiť naňho a nekyrkútiť mu krk. Znovu prešiel ku stolu a začal sa prehrabovať rôznymi pepiermi. Jeden z nich vytiahol a podal mi ho. Neisto som to vzala do ruky.

Bola to obálka. S nadvihnutým obočím som si premerala vysmiateho Corteza a otvorila ju. Akonáhle som zahliadla foto-papier, obálku som silnejšie zovrela v rukách. Už som vedela, čo tam bude, ani som dnu nemusela pozrieť.

"Pozri si tie fotky. Aspoň zistíš, ako kvôli tebe vyzerá teraz, keď leží tri metre pod zemou." nechcela som sa pozerať, ale ak by som to neurobila, bol by schopný ma za to zabiť. Prehltla som hrču v hrdle a vytiahla prvú fotku.

Pohľad na mŕtve telo vlastnej matky bolel. Už pri prvej fotke, kde ju niekto nahú odfotil s prestrelenou hlavou a srdcom, sa mi do očí nahrnuly slzy. Všetky papiere som spustila z rúk a meravá od hrôzy zistenia, že moju matku zavraždili.

"Mala si byť pri tom, keď prosila, aby som sa nad ňou zľutoval a ušetril jej život." hlasno sa zasmial, tak škodoradsotne, ako to len šlo. Zamrazilo ma z toho na chrbte. "Donútil som tvojho otca celú tú scénku pozorovať a vieš, čo sa stalo?" pobavene nadvihol obočie a spýtavo na mňa hľadel. Pokrútila som hlavou. Päste som mala zaťaté až sa mi nechty zarývali do kože.