Danger (JBFF) SK

2. New life

"...a tu je priestranná obývačka c výhľadom na central park. Vybavenie je čisto nevé, farbovo doladené a štýlové. Obývačka je spojená s kuchyňou." bytový maklér ukázal za mňa, kde sa mi v plnej kráse ukázala nádherná moderne spracovaná kuchyňa. Farbovo ladila ku čierno-bielej obývačke, ktorú oživovali len karmínovočervené doplnky. Bolo to tu úžastné.

"Spálňa je na konci chodby. Dvere hneď vedľa vedú do pracovne a oproti vašej spálni je kúpelňa." izby sme prechádzali popri jeho rozprávaní o nejakých debilinách, ktoré ma úprimne vôbec nezaujímali. "Tu je šatník." otvoril veľké dvojkrídlové dvere vedúce do obrovskej miestnosti, teda na to, že je to šatník je to veľmi veľké.

Od dverí na pravo celú stenu pokrívali poličky, šuplíky a vešiaky. Na druhej strane boli poličky určené topánkam. Proste ráj pre človeka.

"Ako som obl oboznámený, a to dosť jasne, potrebujeme nejakú tajnú izbu?" zmätene sa na mňa zahľadel. Len som prikývla. Neriešil, na čo ju budem potrebovať a proste ma zaviedol späť do obývačky.

"Týmto.." ukázal mi ovládač, ktorý vyzeral ako od televízora. "...sa spúšťa plazmovka do stolíka pod ním a vysúva sa kricia stena za ním." stlačil tlačítko, ktoré mi ukazoval. Stalo sa presne to, čo povedal. Televízor sa spustil dolu, do stola a stena za ním sa odsunula ako posuvné dvere. Odhalila mi tak menší priestor, kde sa budú perfektne ukrívať zbrane. (Multimédiá- tá obývačka a odsuvná stena :D len si tú telku predstavte väčšiu)

"Tu to podpíšte a môžete sa nasťahovať." papier, ktorý mi podal, som si položila na stôl, aby sa mi lepšie písalo. Zas tri podpisy...

"Ďakujem za kúpu. Dovidenia." zdvorilo sa mi pozdravil a odišiel z bytu, ako som ho vyprevádzala.

Podišla som ku oknu, odkiaľ sa mi ukázal nádherný výhľad na park ohradený vysokými budovami. Slnko už pomaly zapadalo, a jeho kontúry sa strácali za ostrými strechami mrakodrapov.

Pomaly som si vzdychla a pobrala sa von z mojeho apartmánu. Kľúčami, ktoré mi tu nechal maklér, som zamkla dvere a podišla ku výťahu. Nebudem sa predsa trepať dvadsaťsedem poschodí so všetkými tými kuframi. Mám ich snáď dvadsať...

Vedľa mňa zacinkal výťah, ktorému sa konečne uráčilo aj doraziť. Nastúpila som do neho a znovu čakala...tentokrát na zavretie dverí. Cestou dolu som ešte zopárkrát zastala, kôli ďalším ľuďom nastupujúcich do kabínky.

Auto som mala zaparkované v podzemnej garáži, takže kým som sa dotrepala ku nemu ubehla nejaká tá štvrťhodinka...

"Potrebuješ pomoc?" ozvalo sa spoza mňa, keď som sa trápila s vyťahovaním kufrov a tašiek z auta.

"Vyzerám na to?!" zavrčala som. Kufor, ktorý som práve vyťahovala mi padol na nohu, čo spôsobilu spŕšku nadávok, vyletujúcich mi z úst. Niekto za mnou sa zasmial. Po dlhej dobe, kedy bol už kufor bezpečne na zemi, som sa pozrela za seba a skenovala chlapa, ktorý sa mi prihovoril. Mohol mať takých dvadsať rokov. Nebol na zahodenie.

"Rád by som sa ešte chvíľu bavil tvojou neschopnosťou, ale je mi ťa ľúto. Tvoj frajer asi nebude práve všímavý, čo?" toto sa ma akože "obchádzajúco" pýta, či mám frajera?

"Ak by nejaký bol, aj by som ti odpovedala." odfrkla som si a znovu sa pustila do naťahovania sa s mojimi vecami. Dve ďalšie ruky mi prišli na pomoc. Dve svalnaté a pekne opálené ruky.

"Môžem vedieť, kto mi tu ohovára neexistujúceho frajera?" prestala som sa trtkať s vecali a postavila sa rovno. V chrbtici mi zapukalo od toho, ako som bola dlho skrčená.

"Oh..jasné. Som Simon. Môj otec vlastní túto budovu." pochválil sa, akoby ma to zaujímalo.

"Fajn...pomôžeš mi?" ukázala som na kufre.