Danger (JBFF) SK

42.

Na chvíľku k minulej časti...Nechápem ako je to možné, ale ku tej časti ste dali niekoľko komentov, ktoré ma rozplakali...nie často sa stáva, že by ma slová pocitovo donútili k malému plaču (ale tak neboli to Viktóriine vodopády). Hrozne si cením Vaše názory, ktoré ma po prečítaní vždy potešia a mám hneď lepší deň. Len som Vám chcela poďakovať. Nie vždy človek píše rád a má na to náladu, ale keď som si naposledy čítala Vaše názory na moju story...ono...je to divné, ale prestala som sa učiť a hneď začala písať ďalšiu časť, aby som aj ja Vás mohla niečím potešiť :) (neberme to v tom úchilnom znení :D)...takže jednoduché ďakujem :D

S pohľadu Justina:    

Milujem ťa. Milujem ťa. Milujem ťa... Tie slová som nemohol dostať z hlavy, ani nasledujúce minúty, po jej vyrieknutých slovách.

"Justin? Si v poriadku? Sakra, Justin, reaguj! A kurva, toto sa nemalo stať. Do riti, počuješ ma?!" Nessa nesine slová vyprostené z jej nežných pier na mňa kričali ako zmyslu zbavené, ale mne to bolo jedno. Hlavne, že so mnou rozprávala a neskočila z okraja strechy. Počula moje slová, po ktorých som si bol istý, že ma potopí, že sa mi vysmeje a nakoniec pošle do riti. Ale ona mi povedala tie dve neskutočne hrejúce slová, čo sa mi zabodli priamo do stredu srdca a od teraz sa mi ich odtiaľ nepodarí vytrhnúť ani bombadérom.

"Ty si neskočila." zašepkal som akoby to nebolo možné. Vlastne som tomu nedokázal uveriť, aj keď som cítil jej ruky stískajúc tie moje. 

Viditeľne si vydýchla, keď som prehovoril a potom sa na mňa nechápavo pozrela. 

"Ty si si myslel, že skočím?" zapozerala sa mi do očí. Jej pohľad bol pre mňa ako nádherná hlboká priepasť bez úniku. Pozriete do nich a už nemôžete von. Nie, že by ste nemohli, ale nechcete prestať hľadieť na tú krásu. 

"Máš sklony ku samovraždám." zachechtol som sa. No bol som jediný, komu to prišlo smiešne. Vlastne ani mne, len som nechcel aby nastalo trápne ticho. 

"Už som raz skočila a musím povedať, že to bol nádherný pocit." zapozerala sa niekam do diaľky, pri čom som mal príležitosť si poriadne premyslieť, či to myslí vážne. Podľa nemeniacej sa mimiky tváre sa práve v myšlienkach vracala do tých čias. "Dalo by sa to prirovnať letu vtákov. Alebo pádu vtáčaťa, ktorému sa nedarí vzlietnuť. Lenže ja som nemala šancu sa o to pokúsiť a tak som len padala. Dopad z mostu Golden Bridge bol neznesiteľne bolestivý. Najhoršie bolo, keď som zostala pri vedomí a prežívala tú bolesť. Dopad na hladinu rozbúreného mora mi dolámal veľkú časť kostí v tele, kôli čomu som si myslela, že môj koniec sa blíži. A aj nastal, lenže tým kokotom v nemocnici sa podarilo vrátiť ma medzi živých. Nevieš si predstaviť pol rok v tej odpornej bielej izbe, kde ťa prídu navštíviť len sestričky, pretože rodičia boli "mŕtvy" a nikoho blízkeho som v meste nemala. Jane bola vtedy niekde v Európe a tí kamaráti, ak sa tak dali nazvať, sa na mňa vysrali." teraz bol čas na mne, aby zostal ako prikovaný. Nechápal som prečo mi to hovorí, ale Vanessu je ťažké pochopiť. "Každý deň, každú hodinu aj minútu som premýšľala nad spôsobom smrti, ktorý by som dopriala jednotlivým sestrám a doktorom, s ktorými som musela dlhý čas pobudnúť. Teraz by som neskočila preto, aby som si to nemusela zažiť znovu. Ale tvoje slová mi otvorili mysleľ a aj keby som mala podstúpiť ďalší pol rok v nemocnici, kôli tvojemu zlomenému srdcu by som neriskovala. Nechcem, aby si sa trápil a užieral sa kôli mojemu skoku. Ak by som mala zomrieť, vymyslím si niečo originálnejšie." uškrnula sa, ale mňa to trochu znepokojilo. 

"Ugh...uhm...mali by sme sa vrátiť." navrhol som v snahe vyhnúť sa jej myšlienkám, ktoré sa jej premietali pred tvárou. Je trochu zvláštne, keď si pomyslím ako mi pred piatimi minútami vyznala lásku. Aspoň dúfam, že to myslela vážne. Bolí ma, keď pomyslím na to, že je možné, ako mi klame o jej citoch ku mne.