Danger (JBFF) SK

31. The real true

Časť venujem kikushkaWOW, ktorá mi okomentovala skoro všetky časti (to si vážim :D) a ja osm jej ešte ani raz poriadne nepoďakovala :DD tak si uži túto časť a snáď sa ti bude páčiť :3

Ľudia, nezabíjajte ma za tú dlhú dobu mojej neaktivity...som hrozne hrozná za to, že som to nechala bez časti celý mesiac.. sama sa za to neznášam...snáď vám to touto časťou trochu vynahradím... kikush, ty si to uži :D

Z pohľadu Vanessy:

Chodiť potichu, keď máte prestrelené rameno, dobité telo a väčšinu svalov, ktoré ste niekoľko dní ani nenapli, neprichádza v úvahu. Chcela som, tak veľmi som chcela, aby moje kroky nik nepočul, tak ako niekedy. Dokázala som sa bez mrknutia oka vytratiť z domu už v mladom veku a noskoršie v priebehu npár rokov som túto maličkosť vyšperkovala do dokonalosti. Lenže psychické zrútenie, pár rokov vo väzbe a všetka tá bolesť, či už fyzická alebo psychická, ma zlomili.

Nepohybujem sa potichu a už vôbec nie bez problémov. Pri každom kroku ma bolí celý človek. Ale najviac utrpelo moje sebavedomie. Od môjho príchodu som nič nemohla robiť sama. Aj na záchod a do kúpelne ma museli podopierať, aby som sa niekde nepotkla z vlastnej nešikovnosti.

Prvýkrát za pár dní som sa z izby pohla bez dohľadu a neustálej pohotovosti, keby som padala. Všetci boli napätý, akoby som sa mala rozpadnúť pri akomkoľvek zaváhaní, či zakopnutí.

Za tých pár dní som zistila, aká úžastná je samota. Vo chvíľach, kedy som bola jediná dýchajúca osoba v izbe, kúpelni alebo na streche (kde ma museli vyniesť) som si vážila každú minútu toho ticha. Nik ma nebombardoval otázkami ohľadom mojej pohody. Žiadne: Si v poriadku? Nič ťa nebolí? Nechceš niečo doniesť? Len ja a moje porazené ego a pošliapaná sebeúcta.

Zatla som sánku a zaťala zuby, keď som pocítila ďalšiu várku pichľavej bolesti v pravom boku, na ktorom si Anthony dal obzvlášť záležať a pri každej príležitosti si veľmi rád kopol. Nevadilo mu, že som ležala a skučala na zemi. A preto som si aj ja užívala jeho chvíľku úplného zrútenia. Nehovoriac o jeho prestrelenej hlave. Doteraz mám ten obraz v hlave. Z tej myšlienky sa mi vždy rozjasní celý deň a môj život je o jednu pojebanú dušu dlhší.

Pomalým kolísavým krokom som obišla gauč a pohovku v obývačke a vošla do kuchyne, kde na moje prekvapenie sedeli všetci. Úplne všetci. Justin, Chaz, Ryan, Jane, Derek, Cleo, Marco, Nick, Ryan (ten šéf :D) a môj otec. Akonáhle ma uvideli, postavili sa a pribehli mi na pomoc. Ja som ich mávnutím ruky odohnala a pristúpila ku linke, o ktorú som sa sťažka oprela a tak aspoň trochu uvolnila boľavé svalstvo.

"Si v poriadku?"

"Chceš sa napiť?"

"Bolí ťa niečo?"

A je to tu zas. Tie otázky. Tie sakra otravné otázky, ktoré by mi mali dokázať akých obetavých priateľov mám. Lenže mne napadá len jediné slovo, ktoré by ich mohlo opísať: otravný.

"Dajte sa všetci vypchať. Prežila som približne tri vlastné samovraždy, jedna guľka do pleca a dvaja namachrovaný kreténi ma nezabijú." pri posledných slovách som uprela pohľad na zahanbeného Dereka. Ten sa chcel okamžite začať ospravedlňovať, ale ja len pokrútila hlavou. Jeho prepáčení mám tak akurát dosť.

"Drzá ako vždy. Už je v poriadku. Jej zmysel pre humor sa vrátil, už je späť vo svojom živle." odľahčene zo seba vysúkal foter. Vrhla som na neho znechutený pohľad.

"Pýtal sa ťa niekto na názor?" nadvihla som obočie, čím som mu dala jasne najavo ako mi je u riti jeho prítomnosť.

"Nebuď drzá, ešte stále som tvoj otec." zahučal. Snažil sa byť dôôležitý. U mňa klesol o ďalšiu priečku trápnosti.