Danger (JBFF) SK

26. Please...already enough!

Z pohľadu Vanessy:

Plesk!

Znovu som sa na pár sekúnd zapozerala do zatvorených dverí, potom som hlavu vrátila dopredu. Nenávistne som zazerala na Anthonyho, ktorý celý nedočkavý po informáciách, ktoré ja nemám, stál opretý o stenu a nezáživne sledoval scénku pred sebou.

"Kurva, ja ti vravím, že som nevedela pre koho pracujem!" zachrčala som. Už som ani nepočítala koľký krát som dostala facku a opätovne pocítila silu Derekovej pravačky. Bolesť prelievajúca sa mojou tvárou spôsobila neciteľnosť, čiže som nevedela, či mi znovu nevytriskli slzy. Necítila som ich teplo, ako by stekali v potôčikoch dolu mojimi lícnymi kosťami.

"Tak ešte raz... Ako je možné, že práve ty si bola v Cortezovej kancelárii. Videl som všetky tie papiere a zložky, tak sa ma nepokúšaj presviedčať o opaku!" zareval na mňa, ako si vytiahol z úst kubánsku cigaru. Pri kričaní mu z úst unikal tmavý tabakový dym.

"Vravím, že neviem, prečo si najal práve mňa!" zašepkala som so sklopenou hlavou. Na viac som sa nezmohla, ako som bola zviazaná izolačnou páskou. Nebolo to práve pohodlné a ťahalo ma to za chĺpky na rukách.

"Derek..." počula som tichý rozhorov medzi Anthonym a mojim bývalým šéfom, o ktorom som si myslela, že je jedným z nás. Jemu šlo len o prachy a keď dostal lepší návrh, ako byť aj naďalej šéfom Danger's, opustil nás. Z toho, čo som si vypočula som mohla usúdiť, že ak prežijem to, čo nastane, prežijem už všetko.

Derek opustil tú malú nepriestrannú miestnosť. Prešiel dverami, ktoré som sa ja silou mysle snažila otvoriť už niekoľko hodín, čo ma tu držia.

"Nechceš mi nič povedať. Nepriznávaš sa k ničomu, čo som povedal a odmietaš mi odpovedať na pár mojích otázok. Vážne si myslíš, že tvoja zaťatosť ti pomôže?" zasmial sa a odhodil cigaru na stôl, o ktorý bol opretý. Pomalými krokmi podišiel ku stoličke, z ktorej sa nemôžem pohnúť a obkľúčil ma svojimi rukami, ako sa oprel o tvrdé drevo po boku mojich stehien.

Ešte stále som bola oblečená do legín a tielka. Kožená bunda ležala pohodená vedľa stoličky, akoby tí kreténi nevedeli, aká bola drahá. Vyzerala som ako troska. Čierne legíny na viacerích miestach roztrhnuté, ako sa ma nejeden chlap snažil obchytkávať a nevyšlo im to. Sivé tielko zašpinené a začmudené od prachu, ako som sa neskôr dozvedela, vybuchnutej bomby. Nebola som upravená a úplne strapatá. 

"Spolieham sa na to." nepočuteľne som si zamrmlala popod nos. Nemohol ma vidieť, stále som skláňala hlavu a uhýbala pred ním pohľadom. Nechcem vidieť ten chnev a zlobu v jeho krutých očiach.

Áno, videla som už veľa takýchto chlapov a všetci ma chceli vidieť mŕtvu, lenže všetkým som sa postavila, pretože som mala aspoň malú nádej na prežitie. Ibaže teraz som zamknutá v malej zašpinenej izbe, priviazaná na stoličke a predomnou stojí jeden z chcem-ťa-vidieť-mrtvú chlapov.

Nemám najmenšiu šancu na útek, teda taký, pri ktorom by som prežila.

Do izby vošiel Derek, v rukách držal misku a v nej tú známu tekutinu rozkladajúcu kožné tkanivo. Až príliš dôverne ju poznám. To isté použil na dostanie informácii aj v ten deň v Alpách. Stále nevime, čo použil, ale štípalo to akoby mi rezali kožu. Tak to aj vyzeralo, keď sa mi pomaly rozožierala.

"Stále mi nechceš nič povedať?" Anthonyho tvár sa ku mne priblížila nedbiac na môj osobný priestor. Nasucho som prehltla a bočiac pohľadom slabo a rýchlo pokrútila hlavou. "Škoda tak peknej tváričky." zašepkal mi pri perách. Keď sa jeho nechutne suché dymom poznamenané pery prvýkrát dotkli mojej pokožky, mikla som hlavou dozadu, aby som nás aspoň trochu oddelila. Nepomohlo mi to, keďže ma schmatol sa vlasy a nasilu si ma ku sebe pritiahol.