Danger (JBFF) SK

3. Fucking Simon

Neznášam tú vec menom zvonček. Zvoní už cez päť minút a ten kokot na druhej strane nevie pochopiť, že nie som doma. Potichu som si zavrčala popod nos a nasrato som vipálila ku dverám.

"Čo chceš?!" skríkla som ihneď, ako som otvorila dvere. Nezaujímalo ma, kto je za nimi. Zbavím sa každého, kto ma pri práci ruší.

Pobavená tvár Simona sa premenila na bojazlivú, akonáhle uvidel môj nasratý výraz tváre. To, že jeho otecko vlastní túto budovu ešte neznamená, že mi tu bude liezť každú chvíľu. Už ma dne otravoval. Chcel mi pomôcť s taškami, ktoré som si doniesla z obchoďáku. Jebať...taký kokot ako on...myslela som, že Lil s Nickom sú najhorší, ale ako vidím mýlila som sa.

"Pozývam na večeru." oslnivo sa usmial. Na chvíľu som premýšľala, či to prijať. Bola som vážne hladná, keďže už dve hodiny ukladám zbrane do tajnej miestnosti a oblečenie do šatníka. Z obchoďáku som vykúpila snáď všetko, čo vyzeralo sľubne.

Zrejme si myslel, že môj výraz, ktorý sa kôli premýšľaniu zmenil z nasraného na menej nasraný, znamená súhlas, lenže chlapček ma ešte nepozná.

"Nie." jediné slovo a jeho tvár zosmutnela. Silene som sa usmiala a zatvorila dvere. Teda...zatvorila by som ich, keby tam ten idiot nestrčil nohu. Znovu som ich, nerada, otvorila a so spýtavým pohľadom, čakala, čo z neho vypadne. "Čo chceš?!" keď nič nevravel, musela som sa to opýtať, aby nenastalo to nepríjemné trápne ticho...lenže ono už nastalo.

"Tak pozývam na kávu." usmial sa.

"Nie." prevrátila som očami.

"Kino?"

"Neznášam kiná." zavrčala som, lebo som ho svojím nesúhlasom neodradila. Vlastne mám kiná celkom rada.

"Mekáč?" skúšal šťastie.

"Nie... Ešte ťa to baví?" nadvohla som obočie. "Pozri... Si milý, že ma pozývaš, ale ja nie som baba, ktorá by randila. Aspoň nie teraz. Mám prácu, takže..." ako to povedať, aby som ho neurazila. "...čau." znovu som už zatvárala dvere, ale znovu tam strčil nohu. 

"Zmrzlina?" pokrútila som nad ním hlavou.

"Dobrú noc, Simon." konečne...zatvorila som dvere.

S krútením hlavy som sa vrátila naspäť do obývačky a ku stene, ktorú som znovu tlačítkom odsunula.

Zbrane boli na svojich miestach tak, ako som ich poukladala a ostatné príslušenstvo takisto. S úsmevom na tvári som stenu zavtrela a pobrala sa do šatníka. Už mi ostávalo len poukladať topánky.

Do pol hodiny som sa už vyvaľovala na mojom úžastnom gauči a čumela na trapné seriály v telke. Na notebooku, ktorý som si zapla z nedostatku zábavy, ktorú mi mala dodať telka, som naťukala nejaké voloviny, lenže mi ukázalo niečo iné ako som čakala.

Stránka poukazovala na predaj a kúpu drog, zbraní a prostitutok. Spomienky na môj doterajší život sa vynorili rovnako rýchlo ako stránka plná ilegálneho tovaru. Chýbal mi ten pocit nebezpečia... Viem, som v podmienke a keď niečo poseriem, môžem si úsť posedieť na doživotie, ale ono ma to neskutočne lákalo.

Nez rozmýšľania som mobil pripojila na notebook a zapla nejakú stránku, ktorú mi ukázala Cleo. Mala by to byť nejaká aplikácia, ktorá dokáže lokalizovať ľudí počas telefonátu. Na stránke som si našla číslo na tých idiotov a mohla som začať.

"Áno?" ozvalo sa z telefónu chvíľku potom, ako som tam zavolala. Neozývala som sa a pozorne sledovala radar na notebooku, ktorý mi ukazoval vyhľadávanie čísla. "Hej! Je tam niekto?"