Danger (JBFF) SK

16.

"Nová šéfka." odpovedala som na jej otázku. "A ty?"

"Doteraz som bola barmanka. Timea." trochu placho sa na mňa pozrela.

"Fajn, Timča.Choď zavolať ostatné. Potrebujem sa z vami porozprávať." uškrnula som sa nad jej výrazom, keď som vyslovila jej meno.

"Áno." otočila sa na päte a išla si zatelefonovať.

Ja som si zatiaľ znovu naliala. Teda... potrebujem poriadneho dodávateľa. Fuj, to je hnus.

"Mali by prísť do desiatich minút." to mi vyhovuje.

"Vieš robiť plagáty?" musíme to nejak rozbehnúť. A ja už viem ako.

"Ja veľmi nie, ale Michael je dosť kreatívna, tak ona by možno dačo vedela vyrobiť." ešte chvíľku premýšľala a potom sa vrátila ku svojej činnosti a to umývaniu barového pultu.

***

"Sorry, že ideme neskoro, ale tuto Micheal (pre debilov Mišel, si robím srandu, moju story debili nečítajú :D) to veľmi dlho trvá." zasmiala sa nejaká blondska a ukázala na čiernovlasú babu vedľa nej.

"Nevyhováraj sa. Ja som čakala na teba." povedala prísne tá Michael. Po očku ma sledovala.

"Blondska má padáka." povedala som skoro znudeným hlasom. "Netolerujem nedisciplinovanosť." blondýny pre mňa nepracujú. Smola, bejby.

To dievča sa ani nepohlo, len na mňa nedôverčivo pokukovalo s otvorenými ústami. "Čože?"

"Padaj." zasyčala som na ňu. "Ja sa s nikým nebudem dohadovať! Povedala som vypadni, alebo chceš aby som ťa k tým dverám doviedla sama? To by sa ti nepáčilo." zazerala som na ňu.

"Ak pôjde ona, idem aj ja." ozvalo sa dievča, ktoré malo červené vlasy.

Akože a mňa to má trápiť?

"Aj ja." ozvala sa Michael.

Prekrútila som nad nimi očami.

"Dobre. Mne je to jedno. Takže kto tu zostáva? Aby som mala jasno komu zaplatiť poslednú mzdu." usmiala som sa na ne tak trochu znechutene.

Neznášam namyslené dievčatká, čo si myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta. Ak si myslia, že ich budem na kolenách prosiť aby tu zostali sú na omyle.

Všetky okrem Timei sa zvrtli a odišli.

"Potrebujem peniaze. Ja nemôžem odísť." zamrmlala. Akoby som potrebovala vysvetlenie.

"Koľko vám Jaxon platil?" podľa mňa nie veľa. 

"Stovku." vyvalila som na ňu oči. Bolo mi jasné, že nie veľa, ale len stovku?

"Len? No wow. Čakala som nejakú vyššiu sumu." hneď ako som dopovedla som jej podala päťstovku a poslala ju domov.

"Ďakujem." ešte mi povedala a zmizla z budovy.

Poobzerala som sa po celej miestnosti. Potrebuje to zmenu.

Vytiahla som si mobil. Práve teraz potrebujem Dylana. Doboha! Čak sme sa sťahovali. On tu teraz neni.

Dylan je z jednej firmy, čo mi prerábal izbu ešte pred smrťou rodičov. Bol mi ako strýko. Keďže som menila izbu tak každý mesiac bol u nás dosť často.

"Čaves, Dylan. Oné... nepoznáš nejakých podobných pajkov, ako si ty, niekde v Canade?" ozvala som sa do mobilu, keď sa mu už konečne uráčilo zodvihnúť mi to.