Vlčie dievča {DOKONČENÉ}

Margo

Spadla som na zem. Bolestivo. Podo mnou už bola veľká mláka. Za chvíľku príjde znova. Počula som ťuknutie na dvere. Žeby to už prešli dve hodiny? A možno aj. Veď na gauči som bola v polo spánku a teraz som spadla len chvíľku pred tým. No, teda možno. Bojím sa, a tak mi všetko ide pomali. Okrem času. Ten priam letí ako blesk či vietor. Otvorili sa dvere. Ale nie takým spôsobom, že sa rozleteli. Bolo to pomalé a neisté. Pozrela som sa tým smerom. Bolo tam malé dievčatko s hnedými, rovními a dlhými vlasmi po pás. Malo na sebe ružovú sukňu po kolená a biele tričko s rúžovím nápisom LOVE :3. Jej nohy bez topánok ku mne pricupkali s niečim v ruke. Prišlo ku mne, pohladkala ma po hlave a podala mi malý koláčik. Prekvapene so sa na ňu pozrela. ,,Ja niesom ako oni. Ja chcem kamarátku. Nechcem zabíjať ľudí." povedala piskľavím hlasom a podala mi koláčik. Pomali som sa preňho natiahla. Bála som sa, že to bude niečo na odlákanie mojej pozornosti aby ma mohli zabiť. Ale ona len si sadla a pozerala na mňa. Pozrrla som sa na ňu a povedala: ,,Ďakujem. Je to od teba veľmi milé. A, ako sa voláš? Ja som Emily
Ale ty ma volaj Emi." usmiala sa. ,,Ja som Margo. Som tu nová. Nechceš pomôcť?" povedala, zobrala mi ruky a prezerala si ich. Boli na nich 3 dlhé, hlboké a červené rani pri ktorích boli modriny. Stláčala ich a otáčala v rukách. Vždy som sikla a ona ju hneď postila. ,,Moment." povedala, vyšvihla sa na nohy a skákavo vušla von. Znova som si odkúsla zo sušienky. Po chvíľke sa vrátila s vodou a obväzmi (Neviem ako sa to píše :D). Potichu zatvorila dvere a prišla ku mne. Zobrala mi ruky a obviazala ich. Potom mi dala vodu. Trochu som si odglgla. Pozrela som sa na Margo a povedala: ,,Musíš odíjsť! Príjdu sem vlci a..." nestihla som odpovedať. Margo mi zakrila rukou ústa a začala dávať dole obväzi. Nechápala som ju. Jeden prst si dala na ústa. Musím byť ticho. Asi niekto ide. Pustila ma, zamávala a zmizla. Ľahla som si do svojej kaluže. Dala som sa ako dnes pred 2 hodynami. Stihla som si ľahnúť a dvere sa s buchotom otvorili. Dnu vletel Brendon s díkou v ruke. Znova mi a ňou prerezal žilu. Ziapala som viac ako pred 2 hodinami. To už museli počuť aj normálni ľudia. Potom so smiechom odišiel. Kalúž krvi sa zväčšovala tak, ako sa zmenšovala moja nádej. Keď tu zrazu som počula víkrik Btendona.

Tákže... Za chvíľku ukončím knihu 1 a začnem robiť knihu 2. Kto sa teší, nech napíše do komentu. Ďakujem @blaznompatrisvet za naozaj krááásni a povzbudiví koment na minulej kapitolke. Som naozaj rada že vás táto poviedka baví. Vaša Alenka ;*