Vlčie dievča {DOKONČENÉ}

Priveľa krvi...

Bolo mi zle. Jednu ruku som si dala na ústa. Chcelo sa mi zvracať. Po chvíľke to na mňa prišlo. Ale nebolo to obyčajné. Zvracala som krv. Ako keby som jej nemala málo! ,,Emi? EMI?! ČO TI JE?! SETH! IHNEĎ SEM POĎ!" ziapal Thomas. Počula som dupot nôh. Nepočula som to všetko. Stála my bolo zle a zvracala som. Niekto ma nadvíhol. Musel to byť Seth. Bolo to lepšie. ,,Musíme s ňou ísť do nemocnice! Thomas! Ona umiera!" Seth pomali plakal. Už som bola v náručí a Seth utekal. Ďalej som to nevnímala...

Pohľad Setha

Bol som po nejaké triesky. Žiadne som nenašiel. Počul som plitké dýchanie. Znepokojilo ma to. ,,EMI? EMI?! ČO TI JE?! SETH! IHNEĎ SEM POĎ!" vrieskal Thomas. To ma vistrašilo úplne. Bustil som sa do behu. Keď som konečne dobehol na čistinku, neveril som vlastním očiam. Emi zvracala krv! Začínal som plakať. Pribehol som k jej bielemu, krehkému a studenému telu. Zobral som ju na ruky a vrieskal Thomasovi o tom, že zomiera. Nečakal som ani sekundu. Začal som utekať do memocnice.

Keď som bol kenečne pred nemocnicou, otvoril som dvere a šiel ku sestričke za pultom. Ona niečo zvrieskla a už ma ťahala do operačnej sáli. Tam ju zobrali na posteľ a mňa dali von. Muselinmi dať lieky aby som sa upokojil. Nepomáhalo to až tak veľmi. Bol som zdrtený, na pokraji vraždy a sám. Nikto so mnou nebol u Emily. Teraz je v umelom spánku. Možno ma počuje, a možno aj nie...

Z pohľadu Emily

Bola som biela ako mramor. Vedľa mňa sedel môj otec. Nerozprávali sme sa. Len sme sa na seba pozerali. Rozprávali sme sa očami. Ty nesmieš zomrieť. Musíš žiť! Ostaň pre Setha. On ťa potrebuje! Hovoril rozprával otec. Odolávala som. Ale ja nemôžem. Neovládam si telo. Nezdvihnem ani prst. Ako sa mám zobudiť? Vtom som cítila niekoho, ako mi hladká ruku. Začala som scrácať otca. Otec? OTEC?! NIE?! Kričala som z plných pľúc. On ma už však nepočul. Pomali som začala vnímať okolie. Nemohla som ešte nič robiť, iba poslúchať okolie. Pípkanie strojou, kvapkanie do ruky, vrznútie na stoličke a následný povzdych. Dvere bolo počuť najviac. ,,Už sa zobudila?" opýtala sa asi nejaká žena. ,,Ešte nie." odpovedal smutní a sklamaný. Toto ma naštartovalo. Musím im dať vedieť, že som tu a počujem ich. Zdá sa mi to, alebo naozaj hýbem ukazovákom po posteli. Nie, nezdá. Otváram oči. Snažím sa zaostriť. Vdychujem štipľaví a smradľavý smrad nemocnice. Nemám ho rada, ale teraz je to spasenie. ,,Emi?" opýta sa ma jeden chalan. Snažím sa zaostriť. Vidím len obrisi. Asi to už zistili a prišli bližšie ku mne.

A je tu ďalší diel! Je to špeciálni diel. Som v Prahe! Viem že som to písala aj v Jirkovi, ale nie každý ho číta.
Zároveň viem, že keby človek stratil toľko krvi, tak je už na 100% mŕtvi. Ale je to knížka.
Čo si myslíte? Je Emily tehotná? Napište do komentu. Ďakujem za prečítanie, hviezdičky a komenti. Vaša Alenka ;*

Ps: Foto je z Prahy
Ps2: 503 slov...