Nechcená princezná

II.

„Ahoj, ech... Som Christopher Black," povedala dokonalá osoba stojaca predo mnou. „Akurát sa sem nasťahovali a tak by som sa rád zoznámil so susedmi," zasmial sa a na tvári mal výraz typu ^^. Dokonalé čierne vlasy ako havranie perie mu padali do tváre a tak trocha zakrývali dokonalé zelené oči, ktorých farba pripomínala jarnú trávu. Proste dokonalý! Veď som to vravela. Som to ja ale poet. Úplne som zabudla na svoj prázdny žalúdok.

„A-a-ahoj," vykoktala som úplne zaskočene. „Som Veronica. Veronica Riddle," predstavila som sa trocha hanblivo.

„Páni, ty máš fakt bombové priezvisko! Videla si Harryho Pottera nie? Rozmýšľala si už nad tým niekedy?"

Hej. Rozmýšľala som nad tým už niekoľko krát. Je to zábavné. „Aj ty máš fakt mega priezvisko, vieš o tom? Black," zasmiala som sa.

„Potterhead klub!" poznamenal s úškrnom Christopher. Je príjemný a zábavný. A pozná Harryho Pottera. Dokonalo ho pozná. Zrejme budeme dobrí susedia.

Priala by som si toho viac... Ale to už je veľa, pomyslela som si zasnene a pozrela za svojho nového suseda.

„Christopher!" kričala nejaká žena, asi jeho mama. Vyzerá o trochu staršie než moja mama. Má pekné blonďavé vlasy. Aspoň to som videla z takej diaľky. A tiež je vysoká. Veľmi vysoká. Možno vyššia ako moja mama. Zaujímavé.

„Sorry, Veronica, ale už musím ísť. Som rád, že som ťa spoznal," usmial sa tak sladko, až som sa skoro roztopila ako zrmzlina na Sahare. „Dúfam, že sa ešte stretneme."

„Ja tiež dúfam. Aj mňa tešilo," pozdravila som sa zmätene a nechala ho odísť. Sledovala som ho až kým sa nestratil za dverami ich nového domova. Opatrne som zatvorila dvere a oprela sa o nich. Asi som sa zamilovala. Ako láska na prvý pohľad z niektorých kníh. Teraz si už nespomeniem z akých, pretože som sa utápala v záplave rozkošnej jarnej zeleni jeho očí. Povzdychla som si a nakoniec som sa rozhodla, že nebudem stáť hneď za dverami. Vybehla som po schodoch a vtrhla do svojej izby, kde som sa okamžite hodila na posteľ. O chvíľu ma aj tak z príjemnej postele vyhnal pocit neznesiteľného hladu.

Zbehla som do kuchyne a pažravo otvorila chladničku. Chvíľu som ju skenovala pohľadom a keď som zistila, že nič dobrého nemáme, vzala som si mlieko a naliala ho do misky, potom som si do neho vysypala cereálie a s úškrnom vytiahla lyžičku zo šuflíka na príbor. Dychtivo som sa vrhla do jedenia.

Onedlho som sa ocitla znova vo svojej posteli a čítala knížku o drakoch. Keby ma videli spolužiaci... Ale nie. Po tej päsťovke sa ten magor s kuracím mozočkom určite spamätal.

Neviem prečo, ale o pár minút sa mi akýmsi zázrakom zatvorili oči a ja som skĺzla zo sedu do príjemnej spiacej polohy, čím som zjavne zhodila knihu, pretože keď som sa zobudila, bola na zemi. Je divné, že chvíľami zrazu zaspím a ani neviem, ako sa to stane.

Zobudilo ma až naliehavé a vytrvalé zvonenie môjho telefónu. Rozospato som ho vzala do ruky a pozrela sa na dispel. Mama – svietilo na obrazovke. Jemne som sa dotkla zelenej ikonky na displeji a priložila si telefón k uchu.

„Nó?" zatiahla som rozhorčene. Nemusela ma budiť.

„Miláčik? Počúvaj, musím odísť na služobnú cestu do Kanady, pretože tam je nejaké pojednávanie, na ktorom sa musím zúčastniť. Vydržíš bezo mňa päť dní? Veci už mám. Bola som doma a nechcela som ťa budiť. Dúfam, že som ťa teraz nezobudila," vysvetľovala narýchlo mama.

„Jasné. Už nie som malé dieťa. Vydržím to. Dokážem sa o seba postarať. Ale iba ak mi niečo z Kanady privezieš," povedala som jej svoju požiadavku a usmiala som sa.

„Dobre," zasmiala sa mama do telefónu. „Tak sa drž. Peniaze som ti nechala na kuchynskej linke. Myslím, že keď ich hneď neminieš, tak z nich tých päť dní vyžiješ," zasmiala sa mama znovu. „Pa," povedala a zložila.

Zagúľala som očami a sadla si na parapet. Cez okno som hľadela na nový domov Christophera Blacka. V okne na poschodí, ktoré bolo otvorené, sa svietilo. Usmiala som sa a oprela si hlavu o stenu za mnou. Chvíľu som sledovala ulicu za mojím oknom a usmievala sa ako najväčší psychopat na zemi. Ktorý magor sa zamiluje na prvý pohľad? Teda okrem šialene romantických postáv z kníh,pomyslela som si napokon a snažila sa na toho nováčika nemyslieť. Nesmiem byť zamilovaná. To by som mala v škole po chlebe, pretože väčšina dievčat z mojej triedy vie, ako vyzerá zamilovaný výraz. Skryla som si tvár do dlaní a vydýchla teplý vzduch.

Vždy som si myslela, že môj život je dokonalý. Že mám všetko čo chcem. A vlastne to aj mám. Ale kto iný by sa o mňa zaujímal a tiež si myslel, že môj život je dokonalý? Nikto. Veď nikto okrem mamy ma nemá rád. Nemám ani jednu priateľku. Nič. Dokonca ani psa. Mám iba knihy. Knihy v mojom kráľovstve. Často sa v tejto izbe zamykám aby som mala pokoj od sveta a začítala sa do kníh. Mám rada ticho a hlavne to, keď nikto nie je doma a ja môžem robiť čo chcem. Zbožňujem pocit tohoto typu samoty.

Z nočného stolíka som si vzala slúchadlá a zapojila ich do telefónu. Zapchala som si ich do uší a pustila si pesničku Flashlights od Jessie J. Zbožňujem tú pesničku. Bola vo filme Ladíme 2. Milujem sériu Ladíme. Najlepšie dva filmy môjho života. Vraj má vyjsť aj tretí diel. No nič... Zasa trepem bludy.

Po chodníku si vykračoval náš starý sused s vražedným výrazom na tvári. Ako vždy. Nemám ho rada. Nikto ho nemá rád. Vraj sedel desať rokov za vraždu svojho bratranca. Zamračila som sa a on akurát pozrel do môjho okna. Prepaľoval ma pohľadom a to isté som urobila aj ja. Po dlhom očnom súboji sa otočil a pobral preč. Nechápem, čo chcel, ale mám divný pocit.

When tommorow comes, when tommorow comes... spievala som si v hlave spolu s Jessie J. Musela som sa znova usmiať.

Po asi hodine som sa postavila a rozhodla som sa nahádzať si učebnice na zajtra do tašky. Pre istotu som si do tašky hodila aj knihu a skicár, aby som sa nenudila. Učitelia v škole ma nevyvolávajú a zcela ma ignorujú, pretože vedia, že sa všetko vzorne naučím. Občas ma preskúšajú a podobne. Inak si ma naozaj nevšímajú.

A ešte jednu dnes >,< Poistka, keby že sa neukážem najbližší týždeň.