Nechcená princezná

VII.

Domov som sa vrátila sama a pešo. S monokľom pod pravým okom. Dostala som Lesie za to, že ju Chris ignoruje a mňa považuje za kamarátku. Po tom krátkom incidente som Chrisa už nestretla, pretože som hneď mierila na ošetrovňu. Asi moje najobľúbenejšie miesto na škole. Pýtala som sa na chalana s čiernymi vlasmi a zelenými očami, ale vraj som bola jediná, ktorá dnes prišla. Sestra Agness, ktorá pracuje na našej ošetrovni, je skutočne milá osoba a niekedy mi dovolí ostať aj do konca hodiny.

Na obed som nebola. Nikto dnes nebol na obed. Dnes bola zázrakom zavretá kuchyňa. Kvôli hygiene. To nie je zázrak. Je to tak každý rok od kedy sa u nás v jedálni našla mŕtva myš.

Moje kľúče zaštrngotali v zámke našich vchodových dverí a ja som stisla kľučku. Otvorila som dvere a vkĺzla dnu. Zavrela som a kľúče znova zaštrngotali v zámke. Vyzula som si botasky a rozbehla som sa hore chodmi. Zavrela som sa v izbe, zhodila z pliec batoh a skočila som na posteľ. Asi najlepší a zároveň najhorší deň môjho života. Objala som chalana, o ktorom si myslím, že ho milujem, ale odmietam si to priznať. Pobil sa za mňa. A to jeho sklamanie v očiach, keď som mu povedala, že to bolo len priateľské objatie...

Blbo som sa usmievala na môj hviezdny strop a krčila sa na posteli. Keď už len pomyslím na neho musím sa usmievať. Na jeho oči, pery, nos, vlasy. A tiež konečne niekto, kto je odo mňa aspoň trochu vyšší.

Ale možno ku mne necíti to čo ja k nemu. Nemám zatiaľ iné vysvetlenie, prečo to všetko tak bolo, ale musím uznať, že nemusí byť pravda to, čo si myslím ja.

Po dlhšom čase som sa rozhodla zdvihnúť svoj lenivý zadok a vytiahúť skicár z tašky. Sadla som si na svoj obľúbený parapet, z vrecka som vybrala svoj dotykový telefón, pustila playlist s pomalou hudbou a otovorila skicár. Listovala som ním a obzerala som si obrázky, ktoré som za posledné dva roky nakreslila.

Dve spiace mačiatka, bežiaci pes, zamilovaný párik na našej ulici, spiaca Marlene, strom z našej záhrady v jeseni, Chris... Je toho omnoho viac, ale ja som otvorila skicár až niekde ku koncu kresieb.

Cez okno som sledovala známy párik zaľúbencov, ktorý zjavne mieril domov zo školy. Oblohu za pár minút nebolo vidno, pretože ju zakryli sivé husté mraky, ktoré predpovedajú búrku. Milujem dážď. A ešte viac búrky. Zavrela som oči a v spomienkach som sa znova vrhla Blackovi okolo krku. Najkrajšia vec, ktorú som za tie roky na strednej zažila.

Prstami som si prešla po modrine pod okom. Ja blbá som sa nechala udrieť. Nešla som hneď žalovať triednej ako Martin. Namiesto toho som ostala ticho stáť a potom ma učiteľka poslala do ošetrovne aj keď som jej tvrdila, že to nič nie je. Svoje problémy si väčšinou riešim sama. Sykla som, keď som zatlačila na monokel prstami. Otvorila som oči a pozrela sa na dom oproti. Dom s modrou omietkou a modernými veľkými oknami bielej farby. Za domom mali Blackovci malú záhradu. Teda oproti tej našej je malá. My ju máme asi raz takú veľkú. Svietilo sa iba v jednom z okien. Za oknom sa črtala silueta skláňajúca sa nad stolom. Zasmiala som sa a položila skicár na posteľ. Čas učiť sa, pomyslela som si a išla zapnúť svetlo. Izbou sa ozvalo cvaknutie vypínača a okamžite sa naplnila príjemným žltým svetlom.

Sadla som si za stôl a otvorila zošit zo španielčiny. Španielčina je môj cudzí jazyk, ktorý som si vybrala. Pár minút som sa učila nové slovíčka a následne ich používala vo vymyslených vetách, ktoré som písala na papier. Vždy som sa na hodinu španielčiny pripravovala takto. Po pol hodine som zatvorila zošit zo španielčiny a vytiahla matiku. „Najblbšia vec na svete a ja učím práve ju," zvykne vravievať náš matematikár, na čo sa každý začne smiať. Samozrejme, že s ním v tejto veci všetci súhlasíme.

Keď som si urobila domácu, ešte som si narýchlo prešla očami históriu a históriu americkej literatúry.

Potom som sa hodila na posteľ a znova začala premýšľať. Čítať sa mi nechce a ani nič podobné. Nemám ani len najmenšie tušenie prečo. Srdce v mojej hrudi mi bilo prudko až som sa zľakla, že umieram. Nie rýchlo, iba silno. Dotkla som sa svojich spánok a pozrela som sa von mojim veľkým oknom. Akurát na neho začali dopadať prvé kvapky zatiaľ slabého sviežeho dažďa a vytvárali tú najkrajšiu melódiu pre moje uši.

Po chvíľke som sa objala rukami, pritiahla si k sebe nohy a zatvorila oči. Slabé klopanie dažďa na okno sa premenilo na dobiedzajú zvuk zmätených kvapiek vody, ktoré sa chceli preklopkať až do mojej izby. Usmiala som sa a čoskoro som upadla do ríše snov.

Ďalšia nepríjemná a bezsenná noc v mikine a teplákoch sa práve začala. Aj keď je na spanie ešte dosť skoro môj mozog spustil úsporný režim. Môj dych sa spomalil a hruď sa dvíhala o čosi pomalšie.

Zobudil ma až ten najnepríjemnejší zvuk, ktorý však všetci potrebujeme na to, aby sme sa konečne zobudili, vstali z vyhriatej postele a vstúpili do nového otravného dňa, ktorý by sme aj tak najradšej prespali, keby sme nepracovali, alebo nechodili do školy.

Nešťastne som si vzdychla a donútila som sa otvoriť oči. Posadila som sa a vzala do ruky telefón. Mala som chuť ho hodiť do zeme, ale tento telefón mám fakt rada a tak skoro ho zniesť zo sveta nechcem. Vypla som budík a postavila sa na nohy. Okamžite sa mi zatočila hlava a musela som sa chytiť nočného stolíka aby sa mi nepodlomili nohy a nespadla by som na zem.

„Dobré ráno, Veronica," pozdravila som sama seba a moja ďalšia myšlienka patrila Christopherovi. Pokrútila som hlavou aby som ho z nej dostala, ale takto to zjavne nepôjde.

Vybehla som z izby a spustila sa po zábradlí schodov do chodby. Z chodby som utekala do kuchyne, kde som rýchlo otvorila chladničku a vytiahla z nej mlieko a jahodový koláč, ktorý mama piekla cez víkend. Odrezala som z koláča a mlieko si naliala do pohára.

Po raňajkách som urobila svoj zvyčajný obrad v kúpelni a v izbe som sa prezliekla do džínsov a čierneho trička. Upravila som si rozpustené vlasy a schmatla som tašku, ktorú som si prehodila cez plece a vybehla von z domu.

Do uší som si dala slúchadlá a vykračovala v rytme jednej známej pesničky až dokým pri mne nezatrúbilo auto. Obzrela som sa a všimla si Chrisa mávajúceho mi z čierneho auta. Určite nejaký nový model. Za volantom sedela jeho mama, ktorá si nervózne hrýzla spodnú peru. Blond vlasy mala zopnuté do vysokého copa a dívala sa priamo na mňa.

„Nechceš zviesť, Ver?" zakričal Christopher.

Striaslo ma. Nevedela som ako reagovať. Rozmýšľala som nad jeho lákavou ponukou a napokon som si otvorila zadné dvere ich auta. Sadla som si na sedadlo za Chrisovou mamou.

„Dobré ránko," pozdravila som sa hanblivo.

„Ahoj. Som Natasha, Chrisova mama," usmiala sa na mňa povzbudivo.

„Som Veronica," predstavila som sa tiež a sklopila zrak. Chris sa otočil na prednom sedadle a usmial sa na mňa.

„Vyspala si sa do ružova?" opýtal sa s úsmevom.

„Na to, že som zaspala o siedmej ani nie," uškrnula som sa.

„Skús hibernovať," zasmial sa Chris a zazipsoval si čiernu mikinu. Popravde – dnes asi budeme obaja splívať s tieňom. „Preboha, odkiaľ máš ten monokeľ?" opýtal sa vystrašene a chytil ma za bradu.

„Pohodička," usmiala som sa na neho.

„To nie je pohodička, Ver! Kto to urobil?"

„Miláčik, daj jej priestor. Keď nechce aby si to vedel, tak ju nechaj tak," povedala Natasha a mne odľahlo. Zachránila situáciu a za to som jej vďačná.