Nechcená princezná

XXII.

Je siedmeho novembra. Deň D. Deň, v ktorý možno spoznám mojich biologických rodičov. Moju biologickú rodinu. Veľkú nádej do toho nevkladám. Stojím na chodbe a zízam do zrkadla.

Bojím sa povedať Veronice tú krutú pravdu. Súvisí s tým stretnutím, na ktoré dnes obaja ideme.

Keď ma jej mama uvidí, asi dostane infarkt. Zjavne ma nemá rada od kedy ma uvidela vo Verinej posteli. Určite oľutovala to, že ma nechala volať ju jej krstným menom.

Upravil som si čierneho motýlika. Neznášam obleky, ale keďže je to stretnutie grófskeho rodu tak tam budú všetci oblečení v spoločenských odevoch. Nedokážem si predstaviť Veronicu v šatách.

Prehrabol som si čierne vlasy a posledný krát sa obzrel v zrkadle. Dúfam, že vyzerám ako kultivovaný človek aj keď môj prirodzený účes bude prezrádzať určite opak. Ofina mi, ako vždy, padala do očí, no meniť štýl kvôli hlúpemu stretnutí grófskeho rodu teda nebudem.

Tých päť dní som v škole ledva prečkal. Skoro som umrel od nedočkavosti a teraz, keď je to tu, sa mi tam nechce ísť.

Našťastie sa ma nik nepýta kam idem. Natasha so Sonjou odišli na predĺžený víkend do New Yorku. Na nákupy, ako inak.

Mojím dopravným prostriedkom sú nohy. Auto k dispozícii nemám, na bicykli sa objaviť nemôžem a s korčuľami by to vyzeralo ešte horšie.

Obul som si lakovky a s mobilom, kľúčmi a peňaženkou vo vrecku som sa pobral preč.

Začína sa to presne o dvanástej. Od každého príslušníka rodiny sa vraj vyžaduje dokonalá presnosť. Akcia sa koná u Veronicinho starého otca. Dom sa nachádza blízko parku. Najprv som mal ísť s Veronicou, ale napokon sme to zavrhli, pretože jej mama by to nemusela prežiť.

Ver už svojej mame nahovorila, že spolu nič nemáme a znova spolu vychádzajú. Zároveň vychádza až príliš dobre so mnou. Nič sa nezmenilo až na to, že všetci hovoria akýsi sme nechutní keď sa bozkávame.

Vykračoval som si po chodníku a dúfal, že sa mi nič nestane, a že ma pustia na tú oslavu, alebo čo to je.

„Christopher!" poskočila od radosti moja princezná, ktorej mama akurát parkovala.

„Ahoj," usmial som sa a rýchlo ju objal.

Vyzerala celkom komicky v tyrkysových kokteilových šatách. Bolo mi do smiechu, pretože nikdy som ju nevidel čo i len v sukni, na ktorú bolo síce zima, ale aj tak. Nemôžem však povedať, že nevyzerala skutočne očarujúco.

„Madam," ponúkol som jej doberavo rameno, ktoré prijala.

„Pane," usmiala sa a pobral som sa smerom, ktorý mi Ver popisovala inak by som netrafil ani do záhrady.

„Krásny deň prajem! Mená?" opýtal sa nejaký típek ako keby sme šli na nejakú V.I.P. párty.

„Veronica Zoe Riddle a môj doprovod Christopher Black," zaštebotala. Nespoznávam ju. Je ako vymenená. Prešli sme popri tom divnom pánovi a Ver sa nečakane pustila do smiechu.

„Nemyslel som si, že je moja princezná až taká šialená," poznamenal som a objal ju okolo pása, čo bolo v tomto momente asi najprístupnejšia možnosť.

„Prečo máte všetci čierne vlasy?" opýtal som sa. Dalo sa až príliš dobre rozoznať, kto tu je ako doprovod a kto je pokračovateľom rodu.

„Silné gény," odvetila neutrálne a odstrkala ma od seba. Najprv som nechápal a až potom som si všimol jej mamu, ktorá sa k nám blížila.